Pre voňavú maškrtu urobí takmer čokoľvek

RELAX - Tí sú naši | 1.2.2012, 13.06, Katarína Rosinová

Ona sa volá Veronika Olešovská a má šestnásť rokov. On je Monty a má štyri roky. Obaja sú z Dolnej Krupej. Spolu tvoria vynikajúci tím a svojimi vystúpeniami zabávajú okolie.

Dogdancing baví Veroniku aj Montyho. FOTO: Michal Hlavatovič

Činnosť, ktorej sa Veronika a jej štvornohý miláčik Monty venujú, sa nazýva dogdancing. Pre tých, ktorí toto slovo počujú prvýkrát a nevedia po anglicky – znamená to tanec so psom. Lepšie povedané séria po sebe nasledujúcich cvikov, ktoré vďaka hudobnej kulise vytvárajú ilúziu tanca.
Vrchol toho, čo sa dá v tomto kynologickom športe dokázať, ste mohli vidieť v televízii v prvom diele súťaže Česko Slovensko má talent. Predvádzali ho Alena Smolíková a sučka Keysi. No aj menej náročné choreografie vedia divákov pobaviť a vyvolať obdivné reakcie.

Tvrdohlavý ako jazvečík
Veronika zatiaľ nesúťaží, dogdancingu sa venuje len pre zábavu. Vystupuje na rôznych podujatiach – svadbách, plesoch, v školách a škôlkach. Vidieť ste ju mohli napríklad na vianočných trhoch.
„Montyho sme si zobrali z trnavského útulku. Raz som si s ním skúšala natrénovať základné povely a videla som, že ho to baví. Tak sme pokračovali.“ Veronika je samouk, triky sa učila podľa rôznych videí na internete a podobne. Nikto jej neradil, ako na to.
Monty je kríženec malého bradáča a jazvečíka. Z jazvečíka má tvrdohlavosť, preto keď sa mu nechce, nútiť ho je zbytočné.

Pri skoku na chrbát musí psík pánovi veľmi dôverovať. FOTO: Michal Hlavatovič

Najlepšou motiváciou je preňho kúsok voňavého párku. Ním ho panička odmení za každý zvládnutý cvik. Niektoré sú pre chlpáča prirodzené, iné už menej. Medzi základné patrí otočka, dať packu, poprosiť, urobiť kotúľ. Skok na chrbát pánovi, cúvanie či slalom pomedzi nohy už sú rozširujúce a náročnejšie na zvládnutie. Povely dáva pán po slovensky aj anglicky, slová dopĺňajú gestá.
„Cúvanie Montymu robilo spočiatku problémy, lebo má krátke nohy. Taktiež skok na chrbát sa učil dlhšie. Musel mi dôverovať a nebáť sa výšky,“ hovorí Veronika. Dnes už zvládne všetko bez problémov. „Len jeden jediný raz ma nechal v štichu. Na našom prvom verejnom vystúpení nemal chuť tancovať. Ale neodradilo ma to. Keď vidím, že ho to baví, baví to aj mňa. Keď sa mu, naopak, vyslovene nechce, nenútim ho, aby sa mu to neznechutilo.“

Na veku nezáleží
Učenie sa cvikov je pre psíkov prospešné. Zvyšuje im sebavedomie i schopnosť koncentrácie. Cviky ako panáčikovanie, chodenie po zadných alebo stojka na predných sa zase postarajú o zmohutnenie svalov. Výborné je to, že dogdancing zvládne každý pes bez rozdielu plemena a veku. „Keď vie šteniatko stáť na nohách a chodiť, už vtedy sa môže začať so základnými cvikmi. Horná veková hranica tiež nie je vymedzená. Staré známe starého psa nové kúsky nenaučíš neplatí.“ Veronika vie, o čom hovorí. Okrem Montyho má doma ešte jedného psíka. „Maco je už starší pán, má desať rokov. Len tak hocičo ho nerozhodí. S výcvikom som uňho začala nedávno, a ide mu to.“ Je to kríženec jazvečíka a veľkého bradáča, takže vyzerá ako väčšia kópia Montyho.

Mladá Trnavčanka sa už dva roky venuje aj doghandlingu. FOTO. Album Veroniky Olešovskej

Zakryť nedostatky
Študentka stavebnej priemyslovky v Trnave venuje psom všetok voľný čas. Víkendy trávi väčšinou na výstavách. „Zaoberám sa tiež doghandlingom – čiže pripravovaním psov na výstavy. Venujem sa tomu dva roky, z toho rok profesionálne. Ľudia sa čudujú, keď zistia, že mám len šestnásť. Ale keď vidia výsledky mojej práce, na veku im prestane záležať.“ Veronika ide tam, kam ju zavolajú. Cestuje po Slovensku, bola už aj v Česku či Srbsku. Doghandling ju nielen baví, ale privyrába si ním k vreckovému. O žiadne horibilné sumy však nejde.
„Dostala som sa k nemu cez kamarátku. Na výstavy chodievam už veľmi dlho, ale keďže máme psov orieškov, nemôžem ich vystavovať. Vždy ma fascinovalo, ako krásne a ladne sa psi pohybovali a s radosťou stáli v postoji.“
Umenie doghandlingu spočíva v tom, že pri vystavovaní sa dajú niektoré chyby psov zakryť. „Napríklad keď má psík krivý chrbát, naučím ho stáť rovno,“ poučuje. Na výstavu môže ísť len pes, ktorý na to má povahu. Agresívni psi majú vstup zakázaný. Problém je aj s bojazlivými psami, sú nevyspytateľné. „Vystavovala som už toľko plemien, že to ani nepočítam. No problémového psa, ktorého by som nezvládla, som ešte nemala.“

Monty a Maco sú takmer rovnakí. FOTO. Album Veroniky Olešovskej

Náročné kritériá
Čo na jej netradičné hobby hovorí rodina? „Podporujú ma. Doma sme všetci vášniví psíčkari, s výnimkou sestry, ktorá psov veľmi nemusí. Naši zaobchádzajú so psami ako s rodinnými príslušníkmi. Napriek tomu, že máme dom s dvorom, zdržiavajú sa vo vnútri.“ K Montymu a Macovi by mal onedlho pribudnúť tretí kolega. „Chcela by som ešte jedného psíka, ale neviem sa rozhodnúť. Musím nájsť takého, čo by sa mi páčil po fyzickej stránke a mal aj dobré povahové vlastnosti,“ vysvetľuje. Nuž, zdá sa, že výber psa je podobne náročný, ako výber partnera. :)