Retro: Hmaty, chvaty, kolty za pásom
RELAX - Retro | 3.2.2012, 14.59, Benjamín Škreko
Trnava ako jedno z prvých miest na Slovensku zriadila v roku 1991 mestskú políciu. Nový Trnavský hlas extra číslo 5 z roku 1992, ktorý vyšiel s dátumom 8. – 14. februára, bilancuje polročnú činnosť mestskej polície v článku Kolty na Západe na 1. strane novín.
Pred dvadsiatimi rokmi písali noviny o zmenách zákone o mestskej polícii.
reklama
„Od 16. júna 1991, kedy bola Mestská polícia v Trnave oficiálne ustanovená, do decembra 1991, sa podieľali na riešení nemnohých prípadov...“ Nuž, aj majster tesár novinár sa utne, z chýb v tejto vete je malebný najmä výraz „nemnohých“. Ak chcela autorka policajtov pochváliť, mala radšej napísať desiatok, mnohých, radu a pod. Ale mýliť sa je redaktorské.
Donucovací pes
Zo štatistiky zásahov mestskej polície za pol roka existencie vyberáme: „Pri rušení nočného pokoja a riešení narušení medziľudských vzťahov uzavreli 36 prípadov. Záznam z asistencie pri otváraní bytov – 15 prípadov. Spolupracovali s kriminálnou políciou pri pečatení bytov alebo vyprataní bytu z rozhodnutia súdu. Na protialkoholickú záchytnú stanicu predviedli 38 ľudí, z toho štyri ženy. Spolupráca so štátnou políciou – 24 odovzdaných prípadov k ďalšiemu riešeniu. Predvedených 37 občanov, atď., atď.“
Z článku sa dozvedáme aj novinku, že od 1. januára 1992 začal byť účinný zákon o oprávnení mestských policajtov nosiť pri sebe v službe zbraň na prípad nutnej obrany a krajnej núdze. „Od začiatku januára absolvovali príslušníci trnavskej polície ostré streľby a skúšky zaobchádzania so zbraňou,“ píše sa ďalej v článku, ktorý pokračuje priamo inštruktážnym štýlom: „Pred použitím donucovacích prostriedkov je pracovník obecnej polície povinný vyzvať osobu, proti ktorej zakročuje, aby upustila od protiprávneho konania, s výstrahou, že bude použitý niektorý z donucovacích prostriedkov. (Donucovacími prostriedkami sú: hmaty, chvaty, údery a kopy sebaobrany, slzotvorné prostriedky, obušok, putá, služobný pes.)
Od výzvy a výstrahy môže upustiť iba v prípade, keď je sám napadnutý alebo keď je ohrozený život alebo zdravie inej osoby a vec neznesie odklad, alebo tomu bránia iné okolnosti...“ No, trošku hodne veľa príliš nudné, oživme čítanie chlapskou témou, pasážou o výzbroji. „...po márnej výzve, aby sa od útoku upustilo, môže byť použitá aj zbraň. Naši – trnavskí mestskí policajti sú od nového roku vyzbrojení koltmi ráže 0,9 mm, sú šesťranové a používajú do nich ostré i plastové strelivo. Kolty sú teda už nielen na Západe, ale aj na západe (Slovenska)...“
reklama
Chrípka, chlieb a voľby
Trošku zrýchlime. Prehľad titulkov: „Červený kríž okresu Trnava najaktívnejší na Slovensku. Bojujeme s chrípkovým vírusom. Pekáreň v Cíferi už sedem mesiacov. Pohľad do alternatívnej medicíny. Načrime do histórie obce Borová. Bohatá minulosť. Sto slov so Starotrnavčanom...“
Moja obľúbená rubrika Predchýr preosiala v súvislosti s nastávajúcou plesovou sezónou tému ženských pŕs. „Čas plesov je vo svete v plnom prúde. Aj u nás. Treba nám pookriať. Zabaviť sa. Čochvíľa sa rozkrúti predvolebná mašinéria – a v nej nebude času ani chuti na kratochvíle. Pôjde zrejme do tuhého, mysliac tým politickú scénu. Takže, Slovač, hor´ sa na plesové parkety. Pravda, iba tí zo záujemcov, čo ešte majú na to. Ktorých nekvária problémy – čo dať v nedeľu do hrnca... Za veľkou mlákou tiež v súčasnej plesovej sezóne majú problémy. Onakvejšie, ako my. Tam totiž prišla k slovu móda veľkých výstrihov. A veľkého poprsia. Plastickí chirurgovia si mädlia ruky nad výnosným džobom. Na dvere ich operačných miestností klopú najmä slávne filmové hviezdy a speváčky pop-music. Veď čo by žena neurobila pre to, aby držala krok s najnovším módnym trendom. Pravda, ak na to má. Finančne.“
Humanizácia meškala
Hľa, prešlo dvadsať rokov a situácia akoby sa opakovala. Aj dnes budú na plesoch hlavnou konverzačnou témou parlamentné voľby. Aj dnes sa Slovač zamýšľa, či bude čo hodiť v nedeľu do hrnca. A ešte aj tie potvorské umelé prsia dráždia našu predstavivosť... Ibaže vtedy ešte nepraskali.
Kolegovia v Trnavskom hlase spred dvadsiatich rokoch neobišli ani takú vážnu tému, ako bolo blížiace sa druhé výročie vzbury v leopoldovskej väznici. „Rovných šestnásť mesiacov trvalo jej vyšetrovanie. Hlavných vinníkov čaká súd. Ako vidno, potvrdilo to i nedávne beštiálne vyčíňanie skupiny odsúdených z leopoldovskej pevnosti, humanizácia nášho väzenstva prišla neskoro...“
My chceme knihu!
Veru, zhrubli sme, a konštatuje to aj autorka poznámky Aj keď bez peňazí?! „Kedysi bol život veľkej časti ľudí úzko spätý s literatúrou. V tomto storočí ju však postupne do úzadia vysúva hudba, film, rozhlas a televízia. Na literatúru sa zabúda. Menej z nás sa ňou zaoberá, ako kedysi. Pre moderného človeka nie je veľmi lákavá už len preto, že netuší za ňou veľké peniaze. A tí, ktorí by sa ňou aj chceli zaoberať, neraz strácajú zem pod nohami... Mnohí mladí sa stavajú dnes k literatúre ako k niečomu prežitému, patriacemu dávnej minulosti, nechcú (nevedia?) ju prijímať za súčasť svojho života. Nechcú (nevedia) pochopiť, že poézia i próza žije, má a navždy bude mať čo povedať mladému človeku.“ Dojemné. Pravdivé. Ibaže dnes po dvadsiatich rokoch môžeme kolegyni odkázať: Škoda bolo toho hrachu na stenu...