Šoková terapia: Každý opilec je tvrdý rocker

BLOG - Šoková terapia | 13.2.2012, 10.53, Tatiana Čuperková

O tom, ako ľudia strácajú nad sebou kontrolu po aplikácií omamných látok, by sa dali napísať eseje. Mne v zásade neprekáža, keď si ľudia v mojej spoločnosti lupnú a sú poprípade sťatí pod obraz boží.

Všetci moji kamaráti sú v tomto štádiu skôr zábavní a vtipní, ako vulgárni a agresívni. Ja som sa do tohto štádia nedostala už roky, keďže mám stále v čerstvej pamäti to, ako som pri objímaní porcelánovej misy chcela umrieť. A následne začala vyjednávať s Bohom, že keď ma nechá prežiť, už nikdy sa neopijem.

Pred pár dňami som spoločne s jednou časťou mojej partie išla zablahoželať ďalšej časti našej partie k narodeniu bábätka. Úvod stretnutia bol klasický. Niesol sa v ochkaní nad malinkým dievčatkom a slzavými očami pri pohľade na bosé mikronohy novorodenca.

Matka dieťaťa z pochopiteľných príčin piť nemohla, ja som dodržiavala sľub daný Bohu, kamarátka nepila, pretože robila šoféra. Takže zdolať sedemdecovú fľašku vodky zostalo na pleciach dvoch pánov. S týmto bremenom sa popasovali statočne, a keď ho zvládli, prešli na ešte silnejšiu domovinu, ktorá ich dorazila.

V priebehu pár minút sa z nich stali rockeri bez tričiek, ktorí si však nôtili nerockerskú pieseň od Vaša Patejdla Umenie žiť. Tvárili sa pritom ako členovia kapely AC/DC a hučali ako Metallica. Možno by som sa na tom zabávala ako oni, keby páni v delíriu nezabudli, že je v ich spoločnosti malé dieťa.