Vo výškach je treba mať stále rovnaký rešpekt, ako po prvýkrát

RELAX - Tí sú naši | 15.2.2012, 09.13, Katarína Rosinová

Vlastimila Tomoviča (45) poznajú široko-ďaleko. Letecký záchranár a lezecký inštruktor vyškolil za jedenásť rokov desiatky záchranárov. Jeho základňou je okresné riaditeľstvo hasičov v Trnave, no školí ľudí aj v iných častiach Slovenska.

"Každá chyba môže byť vo výškach osudová," hovorí Vlastimil Tomovič. FOTO: Album V. T.

Rodák zo Zelenča už roky býva v Majcichove. Hneď po vojne sa mu podarilo dostať prácu, po akej túži množstvo chlapcov – stal sa hasičom. „Ešte ako žiak som bol dobrovoľným hasičom na dedine. Vyučil som sa za strojného zámočníka, ale to som robil len rok. Potom som nastúpil do Skloplastu Trnava, do závodného hasičského zboru, a po revolúcii do požiarnej ochrany. Tak sa vtedy hasičský a záchranný zbor volal,“ spomína. Lezecká záchranná služba v zbore funguje od roku 1994. Vlastimil Tomovič je v nej prakticky od začiatku.

Stopercentný výkon
„Stále ma to baví, inak by som to nemohol robiť. Hlavne to, že pomáham iným.“ Jeho práca je veľmi zodpovedná. Vo výškach sa viac ako kdekoľvek inde nesmú robiť chyby. Každá môže byť osudová. „Jedna chyba môže znamenať stratu ľudského života. Človek musí podať stopercentný výkon a mať stále taký istý rešpekt, ako keby to robil prvýkrát. Chlapcom vždy zdôrazňujem, že nikoho nezaujíma to, že zachránili štrnásť ľudí, ale to, prečo im ten pätnásty padol...“

Základný kurz trvá týždeň. Učí sa tam všetko – od vyhlášky cez paragrafy, uzly a prácu s výškovými zariadeniami až po laná a zlaňovacie zariadenia. „Každý inštruktor má spravený denník vyučujúceho, podľa ktorého postupuje od pondelka až do piatku. Záverečné skúšky pozostávajú z teoretickej a praktickej časti. Každý lezec, ktorý dostane osvedčenie, musí ísť dvanásť mesiacov po základnom kurze na preškolenie.“

Liezť môže každý, ak sa nebojí výšok. No tých sa nesmie báť žiadny hasič. „Chlapci sú šikovní a okresný riaditeľ Peter Ivan mi zabezpečuje veľmi dobré podmienky na prácu,“ pochvaľuje si Vlastimil Tomovič.

Do výšky i do hĺbky
Každý okres má predpísaný počet lezcov, v Trnave je to dvadsaťpäť, z toho sú dvaja leteckí záchranári. Lezecká technika nastupuje vtedy, keď sa nedá použiť výšková technika – vysúvacia plošina. Hoci to nie je príliš často, má veľký význam. „Pokiaľ sa aspoň raz za päť rokov použije lezecká technika na záchranu ľudského života, je to akoby sa použila každý rok. To je môj názor,“ zdôrazňuje. Spomedzi všetkých prípadov si spomína najmä na jeden. „Bolo to v mojich začiatkoch, keď som ešte nerobil inštruktora. Malý chlapec vyliezol na žeriav a nechcel zliezť naspäť. Museli sme ho dostať dolu.“

Prežíva v najtvrdších podmienkach. FOTO: Album V. T.

Veľmi často záchranári so špecializáciou lezci chodievajú otvárať byty, v ktorých sa zabuchli ľudia, alebo sú zranení či v bezvedomí. Lezecká technika má však význam nielen vo výškach, ale aj v hĺbkach. Pomocou nej vyťahujú napríklad ľudí, ktorí padli do studne.

Tam, kde nestačia lezci, prichádza na rad letecká záchranná služba. „Na to, aby sa stal človek leteckým záchranárom musí mať aspoň šesť rokov praxe,“ približuje. Záchranári sa vyvezú na vrtuľníku čo najbližšie k cieľu. Neskáču s padákmi, ale zlania sa dolu, a potom im pošlú potrebný materiál. Veľký význam mali napríklad počas povodní. V posádke musí byť okrem záchranárov a pilota vysadzovač, ktorý komunikuje s oboma stranami a odrezáva lano. „Platí, že treba vždy chodiť vo dvojici a je dôležité mať dvojitú lanovú techniku,“ upozorňuje.

Najtvrdšie prežitie
Vlastimil Tomovič sa, ako každý hasič a záchranár, musí povinne udržiavať vo výbornej kondícii. On však robí aj to, čo by nemusel. Vo voľnom čase si chodí zaliezť po skalách. Obľubuje Tatry, ale len vtedy, ak má parťáka, s ktorým sa navzájom istia.

Venuje sa tiež rôznym súťažiam v hasičskom športe.
Najznámejšou je TFA (Toughest Firefighter Alive) – najtvrdšie prežitie hasiča, ktorá sa koná vo viacerých štátoch. „Zúčastňujem sa každý rok, doma aj v zahraničí. Všetko to závisí od viacerých faktorov. Doteraz som patril do vekovej kategórie od štyridsať do štyridsaťpäť rokov, v ktorej sa mi darilo dobre. Trikrát som skončil prvý v TFA Maďarsko, dvakrát druhý v Rakúsku a dvakrát tretí na Slovensku,“ hovorí o svojich úspechoch.

Súťaží sa v štyroch naozaj tvrdých disciplínach: ťahanie hadíc na vzdialenosť osemdesiat metrov, zmotávanie dvoch hadíc a ich uloženie do pripravenej debny. Nasleduje sto úderov šesťkilovým kladivom, takzvaným hamoboxom, z toho päťdesiat hore a päťdesiat dolu. Treťou disciplínou je prenášanie bremena s hmotnosťou tridsať kilogramov na vzdialenosť štyridsať metrov a následne prenášanie figuríny. Poslednou je výbeh do tretieho podlažia s tridsaťkilovými bandaskami na každej ruke. Uf!

„Nedávno som si počas súťaže zranil meniskus a poslednú disciplínu, výbeh do podlaží, som dokončil s plačom. Odvtedy to už nie je ono,“ zamyslí sa, ale vzápätí dodáva, že pokiaľ to pôjde, bude aj naďalej súťažiť. „Tento rok už patrím do kategórie štyridsaťpäť až päťdesiat rokov. Uvidíme, ako sa mi bude dariť...“