Taliani sa nestačili čudovať nad hrou trnavských curlingistov

ŠPORT - Ostatné športy | 17.2.2012, 13.40, Tatiana Čuperková

Curling je síce olympijským športom, no v našich končinách je ešte stále neprebádaným územím. Väčšina ľudí si pod pri tomto športe predstaví hráča v pokľaku, ktorý odhodí kameň, a ďalších nadšencov, ako pred ním odušu zametajú. Aké jednoduché. Ale len na prvý pohľad.

Z Talianska si Adara doniesla poháre a niektorí členovia aj poriadnu nádchu. Zľava: Bartovič, Kúdela, Šimanský a Malý. Foto: archív klubu

Curling v skutočnosti nie je vôbec jednoduchým športom pre lenivcov a už vôbec nie je jednoduchý na prípravu. Prvá slovenská liga sa, bohužiaľ, hrá len v Bratislave. Inde totiž nie sú vhodné dráhy. Dve regulárne sú v Ružinove a ďalšie dve vznikli v Lamači.

Práve do Bratislavy dochádza na tréningy aj aktuálne šiesty celok súťaže Adara Trnava. Tá sa na scéne tohto športu pohybuje od roku 2000. „Pôvodne sme vznikli ako minigolgový klub, ale keďže sme sa rozhodli aj pre curling, zmenili sme svoj názov na ŠK Adara. O dva roky neskôr sme založili Slovenský curlingový zväz,“ uviedol hráč a zakladateľ klubu René Šimanský.

Spoločne s ním sa o dvadsaťpäť kilogramov vážiace kamene a metly stará ďalší Trnavčan Ľubo Malý a Hlohovčania Anton Kúdela a Juraj Bartovič. V úlohe náhradníkov figurujú v tíme ešte ďalší dvaja Hlohovčania Pavol Gut a Marek Gajdoš.

Na úpravu dva dni
Povrch dráhy musí byť ideálne rovný, čo sa dosiahne nalievaním niekoľkých vrstiev vody a následným zrezaním ľadu. Na hru je potrebné tzv. peblovanie, čiže polievanie a následné zamŕzanie kvapôčok vody. Týmto spôsob sa dosiahne stav vhodný na posúvanie kameňa po dráhe. Čím dlhšie zápas trvá, tým je dráha menej kvalitná. Aj preto po každom zápase nasleduje peblovanie.

reklama

Samotné zametanie pomáha predĺžiť dráhu kameňa a dostať ho na potrebné miesto v kruhu, alebo pred kruhom, ktorý sa nachádza na konci vyše štyridsať metrov dlhej dráhy. Cieľom je čím viac kameňov bližšie k stredu. Každý takýto kameň rovná sa jeden bod. Takže kým sa jeden tím snaží dostať svoje kamene čo najbližšie k cieľu, druhý tím sa ich odtiaľ snaží vytlačiť.

„Skutočne nie je curling taký jednoduchý. Niekedy stačí, keď hráč kameň po rozbehu len pustí, inokedy sa do hodu treba oprieť. Treba vedieť udržať rovnováhu aj správne pomaly alebo rýchlo zametať. Dĺžka zápasu sa pritom nedá odhadnúť. Hrá sa na osem endov, na väčších turnajoch na desať.
Pozrieť si curling naživo v Trnave je komplikované, ale nie nemožné.

„Dalo by sa to urobiť na zimnom štadióne. Na hraciu plochu sa zmestí až päť dráh. Tie však treba pripraviť. Pred samotným turnajom sa im treba venovať dva až tri dni. Peblovať povrch, zrezávať ho, zakresliť kruh a znova ho zaliať vodou a peblovať. Všetko toto sa však dá uskutočniť.“

Curling na zimáku?
To ale závisí aj od inej skutočnosti. Kto by to všetko zaplatil? Zimný štadión je potrebné vyblokovať na štyri až päť dní a pokryť náklady na energie. Či stačí hodiť prosebný pohľad na zástupcov mesta a zimného štadióna, je otázne. Jeden ukážkový turnaj do roka by však stál za pokus. Zatiaľ trénujú aj hrajú Trnavčania v Bratislave.

Aktuálne šieste miesto v lige znamená, že v podstate hrajú o záchranu. Do play-off sa dostanú prvé štyri celky. Pre piaty a šiesty tím sa súťaž končí, siedmy hrá baráž a ôsmy padá o súťaž nižšie. „Pred pár dňami sme sa predstavili na turnaji v Taliansku. Ten sa konal v teplotách tridsať stupňov pod nulou pod holým nebom. Dokonca nám začalo aj snežiť.

V týchto podmienkach sme nastúpili proti veľkému favoritovi, domácemu prvoligistovi Tre Cime Auronzo, ktorého sme zdolali osem nula. Taliani z nás boli šokovaní. Opýtali sa, že keď my ako zachraňujúci sa tím ligy, hráme takto, potom ako musí hrať náš majster?“ smial sa Šimanský.

Skvelé výkony trnavsko-hlohoveckého kvarteta vyniesli tímu Adara Trnava na turnaji v Lago di Braies konečné tretie miesto v konkurencii 28 tímov zo siedmich krajín Európy. „Okamžite sme dostali pozvánky na turnaje vo Švajčiarsku, Slovinsku či v Česku. Radi by sme sa im odvďačili podobným spôsobom, ale nemáme kde,“ pripomenul známy problém.

A to ešte Šimanský vyzdvihol vznik dráh v Bratislave. Prvé tri roky existencie slovenského zväzu chodili všetky slovenské kluby trénovať do Česka. Pražská hala na Roztylách doslova praskala vo švíkoch a bola maximálne obsadená.