Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

Nezabudnuteľná primadona: Tíško si ľahla a už sa nezobudila

RELAX - Tí sú naši | 16.2.2012, 20.06, Katarína Rosinová

Keď jej priatelia a blízki v júni blahoželali k okrúhlym osemdesiatym narodeninám, netušili, že ich už o pár mesiacov navždy opustí. Operná diva Elena Kittnarová odišla na večný odpočinok 12. februára.

Nezabudnuteľná primadona: Tíško si ľahla a už sa nezobudila

Jej vrcholnou úlohou bola Emília Marty v Janáčkovej opere Vec Makropolus.

reklama

 

„Slovenský umelecký svet zaznamenal veľkú stratu,“ písali médiá. O jej smrti informovalo Slovenské národné divadlo, v ktorom pôsobila viac ako štvrťstoročie, od roku 1966. Ešte predtým zasvätila trinásť rokov svojho života Novej scéne, kde ukázala nielen svoje spevácke, ale aj herecké vlohy. Hoci väčšinu života prežila v Bratislave, rada sa vracala do rodnej Trnavy, v ktorej strávila detstvo i kus mladosti. Na dôkaz toho, že Trnavčania ju stále považovali za svoju, jej v roku 1998 udelili Čestné občianstvo.


Na dvoch scénach
Jej profesný, ale aj súkromný život veľmi dobre poznala muzikologička Terézia Ursínyová, ktorá je taktiež spätá s Trnavou. Študovala tu na pedagogickej škole. V roku 2004 vydala o Elene Kittnarovej monografiu Život na dvoch scénach. „Naposledy sme sa stretli v septembri na besede pri príležitosti jej jubilea. Bolo tam veľa spevákov z divadla aj priaznivcov. Elena bola svieža, milá a bez akýchkoľvek známok choroby. Neviem, čo sa stalo. Údajne si ľahla, zaspala a už sa nezobudila,“ reagovala dva dni po smutnej udalosti autorka knihy. „Spomínam na ňu ako na veľmi vitálnu ženu, ktorá bola veľkou umelkyňou a pritom jednoduchým dobrým človekom...“


Elena, za slobodna Kurbelová, sa narodila v rodine sústružníka ako najmladšia z troch detí. Otec a brat Jozef navštevovali robotnícky spevokol Bradlan za čias Mikuláša Schneidra-Trnavského. „Jozef bol komikom a často hrával amatérske divadlo. Nakoniec sa stal železničiarom, no amatérske divadlo ostalo jeho koníčkom,“ píše Terézia Ursínyová.

reklama

 

Elenina o jedenásť rokov staršia sestra Marta, vydatá Meierová, už bola iný prípad. Vyštudovala konzervatórium a desaťročia patrila k popredným sólistkám Opery SND. „Zamatový soprán jej sestry bol pre Elenu dlho nedostižným vzorom, ale aj magnetom. Vďaka optimistickej, dynamickej povahe dosiahla všetky náročné ciele na vysnívanej ceste za speváckym umením.“ Na tejto ceste musela prekonať niekoľko prekážok. Prvou z nich bol nečakaný odpor rodičov. Povedali, že jedna speváčka v rodine stačí, a tak robila prijímačky na konzervatórium tajne. Uspela. V speve sa zdokonaľovala pod vedením profesorky Anny Korínskej, ktorú brala ako druhú mamu. Na hodiny spevu k nej chodila ešte dlho po ukončení konzervatória.


V absolventskom predstavení hry Rusalka, v ktorom si zahrala hlavnú úlohu, si vyslúžila najväčšie uznanie od kritiky. Po ňom sa stala elévkou Opery SND, hoci mala pred sebou ešte posledný ročník štúdia.
Stihla si zahrať len dve malé roly, keď zrazu po roku účinkovania dostala list, že má pre obmedzenie počtu pracovníkov výpoveď. Niesla to ťažko, ale nevzdala sa.


Zadosťučinenie prišlo až po trinástich rokoch, počas ktorých pôsobila v operete na Novej scéne. Nemusela sa nikomu prosiť. Zo SND sa ozvali sami. Vrátila sa tam už ako zrelá žena a umelkyňa.

 

Fyzickú i hlasovú kondíciu si zachovala až do pokročilého veku.


Trojčlenka opery
Na novú scénu nastúpila v roku 1953 a o rok neskôr sa vydala za inžiniera Františka Kittnara. Istý čas preto používala obe priezviská. Zo zboristky sa postupne vypracovala na operetnú primadonu. Prvou jej veľkou úlohou bola Rosalinda v Straussovom Netopierovi. V Hrnčiarskom bále Gejzu Dusíka si zahrala úlohu Aničky Kollárikovej a spievala skladbu Najkrajší kút v šírom svete ešte predtým, ako sa dostala do repertoáru Petra Dvorského.


Aj za ďalšie úlohy si vyslúžila pozitívne kritiky predovšetkým na svoj spev. Terézia Ursínyová jej soprán nazvala prierazným, nosným, krištáľovo-čistým. No za jej úspech mohli aj iné prednosti. „Mala to, čo vyžaduje trojčlenka opery: dobre spievala, hrala aj vyzerala,“ píše autorka. Pod vedením režiséra Otta Haasa začala spievať šansóny. Nasledovala éra muzikálov. Poslednou premiérou na Novej scéne bola Dusíkova opereta Modrá ruža. Za trinásť rokov stvárnila dvadsaťštyri postáv v rôznych formách hudobno-zábavného divadla.
„Pozvanie do sólistického súboru opery si doslova vydrela poctivou prácou. To nebola vec šťastia, kontaktov, protekcie, ale vytrvalá snaha dokázať, že v roku 1953 boli jej spevácke ambície v Opere SND zmarené nespravodlivo,“ píše muzikologička.


Úspech v zámorí
A tak sa v roku 1966 stala sólistkou Opery SND. Hneď v prvej sezóne vytvorila s veľkým úspechom postavu Abigail vo Verdiho Nabuccovi. Jedným z vrcholov jej vokálneho i hereckého umenia sa stala Emília Marty v Janáčkovej opere Vec Makropulos, ako aj titulné postavy v operách Richarda Straussa Salome a Elektra.


Sólistkou v SND bola až do 30. septembra 1993 a ďalšie dva roky tam hosťovala v inscenácii Nabucco. S publikom sa natrvalo rozlúčila ako šesťdesiatštyriročná v úlohe Abigail. Až do tohto veku jej vydržala vynikajúca fyzická i hlasová kondícia. Je až neuveriteľné, že postavu Abigail zaspievala na javisku vyše dvestopäťdesiatkrát! Celkove premiérovala na javisku národnej opernej scény štyridsaťdva postáv.

 

„Mala talent stvárňovať ženy rôznych charakterov, temperamentu, z rôzneho sociálneho prostredia. Najväčšie úspechy zožala Elena Kittnarová za naštudovanie hlavnej hrdinky v Janáčkovej slávnej opere Vec Makropulos. Touto úlohou priam mrazivo predostrela publiku otázky o zmysle dlhovekosti života. Hosťovala vo viacerých európskych štátoch, v roku 1986 aj v slávnom Theatro Colón v Buenos Aires a zožala tu neobyčajný úspech – ako jedna z prvých slovenských speváčok v zámorí,“ ospevujú jej kvality na stránke Slovenského národného divadla. Za svoje výkony dostala niekoľko cien Zväzu slovenských dramatických umelcov a v roku 1981 sa stala národnou umelkyňou.


Obyčajný život
Ľudia ako bola Elena Kittnarová sa nerodia každý deň. Jej život na javisku bol veľmi pestrý a bohatý. No o súkromí sa veľa nevie, snáď len to, že mala jednu dcéru Tatianu. „Nie je to tým, že by si súkromie strážila. Život na javisku považovala za jeden blok a osobný život za druhý. Mimo divadla žila úplne obyčajným životom, ktorý nebol zďaleka taký zaujímavý a hektický, ako by možno niekto očakával,“ prezradila Terézia Ursínyová.
 

(V článku sú použité informácie a fotografie z knihy Terézie Ursínyovej Život na dvoch scénach.)
 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda plug in hybrid
reklama