Irena Bihariová bojuje za práva neobľúbených

RELAX - Tí sú naši | 6.2.2011, 00.00, Katarína Rosinová

V októbri 2009 sme v našich novinách písali o Trnavčanoch manželoch Bihariových. Hoci obaja majú rakovinu a vždy žili v skromných podmienkach, z každého príjmu si vedeli odložiť na vzdelanie svojich dvoch detí.

Irenu Bihariovú pre jej exotický vzhľad často považujú za cudzinku. Foto: Michal Hlavatovič

Ich dcéra Irena vďaka tomu vyštudovala právo. Dnes už takmer rok stojí na čele občianskeho združenia Ľudia proti rasizmu.

Veselú a energickú ženu, ktorú pre jej exotický vzhľad často považujú za cudzinku, práca zamestnáva naplno. „Dovolenka nehrozí, nemala by som na koho hodiť povinnosti, keďže nás v združení pracuje len zopár,“ usmieva sa Irena Bihariová (30). Našťastie, zamestnanie je zároveň jej hobby.

Aká bola cesta k vašej súčasnej práci?
- Chodila som na trnavské gymnázium, a potom na právo v Bratislave. Popri tom som sa v rámci doplnkového štúdia venovala politickej filozofii a liberálnym štúdiám. Úprimne, nikdy som si nemyslela, že budem robiť to, čo robím. Viac ma to ťahalo k štátoprávnym teóriám. Po škole som sa náhodou cez Facebook zoznámila s podpredsedom združenia Ľudia proti rasizmu. Mala som nejaké pripomienky k ich činnosti, zdali sa mu byť konštruktívne, a tak ma oslovil, či by som pre nich nechcela robiť. Hľadali právnika na bezplatnú právnu pomoc pre obete rasovo motivovaných trestných činov. Keďže sú mi tieto témy blízke, súhlasila som.

Zohral pri rozhodovaní úlohu váš pôvod?
- Tieto témy ma zaujímali nie preto, že sama som Rómka, a ani svoju prácu nevnímam cez osobnú optiku. Naopak, je mi vrcholne nepríjemné štylizovať sa do roly „etnicky kompetentnej“. Môj pôvod neznamená, že som zaujatá a slepo sa staviam na stranu Rómov. Ak je k nim niekto v našom združení najviac kritický, tak som to ja.

Trnavčanka sa dostala k práci v združení Ľudia proti rasizmu náhodou. Foto: Album Ireny Bihariovej

Zažili ste rasizmus na vlastnej koži?
- Klamala by som, keby som povedala, že ma v detstve šikanovali. Nikdy som za bežnými medziľudskými nezhodami nehľadala etnický dôvod. No aj mne sa stali nepríjemné veci. Pred štyrmi rokmi sme s vtedajším priateľom stáli na sídlisku pred mojím činžiakom, keď z auta vyskákala banda mladých holohlavých junákov. Veľmi im prekážalo, že niekto, kto vyzeral ako ja, len tak stojí na chodníku. Pokúsili sa o fyzický útok. Nebolo mi všetko jedno. Alebo raz som si chcela v Bratislave kúpiť niečo na seba a keď som vyšla z obchodu, začal ma prehľadávať SBS-kár. Pomyslela si O.K., asi tam mali krádež. Ale keď sa mi to v tom istom obchode stalo o nejaký čas zase, už mi bolo jasné, že to nebola náhoda. Nikdy mi však nenapadlo vyvodiť si z toho negatívny postoj k ostatným Nerómom.

A čo v škole?
- Nie, tam ma nikto nezvýhodňoval ani neznevýhodňoval. Mám však niekoľko vtipných zážitkov. Keď som bola prváčkou na vysokej, stála som pred študijným oddelením a jedna dievčina sa mi prihovorila po anglicky. Boli sme už v celkom družnom rozhovore, a tak mi to nedalo a spýtala som sa, odkiaľ je. Odpovedala, že zo Žiaru nad Hronom. Myslela si, že som zahraničná študentka. A raz mi jedna pani, ktorej som sa v Bratislave pýtala na cestu, zložila kompliment, že s takou krásnou slovenčinou sa u cudzinca ešte nestretla. :-)

Vzdelanie detí bolo v rodine Bihariovcov vždy na prvom mieste. Foto: Album Ireny Bihariovej

Ste nielen predsedníčkou, ale aj právničkou združenia, okrem toho reagujete aj v médiách. Čo všetko robíte?
- Je toho dosť. :-) Okrem toho, že sa venujem právnej oblasti, stojí predo mnou úloha zrekonštruovať združenie zvnútra a vybaviť ho personálom podľa vízie a stratégie, ktoré som si ako nastupujúca predsedníčka vytýčila. Jej súčasťou je rozšírenie agendy na širšiu cieľovú skupinu. Dnes už neplatí, že nenávistné postoje majú len mladí pomýlení neonacisti. Rasizmus 90. rokov, ktorý vychádzal výslovne z nacistickej ideológie a antisemitizmu, sa dnes obohatil o takzvaný antigypsizmus. Ten je blízky nielen extrémistom, ale aj časti širokej verejnosti. Posuny nastali aj v prejavoch. Dnes to už nie je len o konfliktoch mládežníckych skupiniek a lokálnych bitkách, ale tiež o politických ambíciách krajnej pravice.

Za rasizmom, alebo ak chcete antigypsizmom je často zlá osobná skúsenosť...
- To nespochybňujem. Ale ako som spomenula, je logicky aj eticky nesprávne, ak za to, že mi ublížila osoba X, potrestám osoby Y a Z. Veď tým sa poškodený znižuje na úroveň toho, kto ho poškodil. Okrem toho antigypsizmus vychádza z minimálnej informovanosti o sociálnom pozadí problému, dokonca často stojí na obľúbených populistických mýtoch, a to aj v radoch vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Napríklad veľmi frekventovaná je pomýlená predstava verejnosti o tom, že Rómovia môžu mať viac sociálnych práv len preto, že sú Rómovia. V skutočnosti priznanie akýchkoľvek sociálnych výhod stojí vždy na ekonomicko-sociálnych podmienkach. Ak ich občan bez ohľadu na farbu pleti spĺňa, má rovnakú možnosť uchádzať sa o sociálnu pomoc.

„Nikdy by mi nenapadlo, že budem robiť to, čo robím. Ale napĺňa ma to,“ tvrdí mladá právnička. Foto: Album Ireny Bihariovej

Ľudia proti rasizmu nezastupujú len Rómov, ale aj iné etniká...
- Samozrejme, zaoberáme sa aj inými menšinami, sledujeme, ako sa vyvíja postavenie cudzincov u nás, ale povedzme si na rovinu, keďže Rómov tu žije 400- až 500-tisíc, väčšinou sa to vyvinie tak, že riešime najmä ich. Zároveň treba dodať, že ĽPR nepracujú len vyslovene s témou postavenia menšín, ale aj s problematikou krajne pravicových hnutí.

Riešite aj prípady obrátenej diskriminácie?
- Paradoxne, v poslednom čase riešim častejšie nenávistné podnety od členov väčšiny. Stáva sa, že sa ozve niekto, kto sa cíti byť diskriminovaný, lebo jeho dieťa nedostáva desiatu v škole. Toto sú prípady, keď musím znovu a znovu vysvetľovať rámce zákona a ozrejmovať, čo to diskriminácia a rasizmus naozaj sú.

Majú ľudia snahu zneužívať vaše služby?
- Zaujímavé je, že práve tí, o ktorých by sme si mysleli, že sú najviac poškodení, sa nám ozývajú najmenej. Napríklad sa ešte nikdy neozval niekto z osady. Vieme, že práve táto skupina Rómov je často vylúčená z okruhu tovarov a služieb, nesmú vstupovať do podnikov, ich deti sa môžu stravovať len v oddelených jedálňach, a podobne. Mám pocit, ako by si na to už zvykli a ani im nenapadne, že by to mali riešiť. Ale so snahami zneužívať pomoc som sa nestretla, skôr je to o nepochopení.

Ste mladá, úspešná, sympatická žena. To sa nezhoduje s obrazom Rómov, aký často vidíme v televízii.
- Žiaľ, u nás sa Rómovia stali synonymom kriminality sociálne vylúčených. Ako k tomu prídu ostatní Rómovia? Pritom podľa štatistík žije až 60 percent Rómov integrovane. Neznamená to, že sú všetci vysokoškolsky vzdelaní. Sú medzi nimi robotníci s učňovským vzdelaním, ale napríklad aj ľudia ako môj strýko, ktorý je špičkový psychiater.

Od čoho závisí, či bude človek slušným alebo nie, bez ohľadu na farbu pleti?
- Jednoznačne od socioekonomického prostredia. Podľa našich informácií žijú dnes v osadách nové generácie rómskych detí, ktoré v živote nevideli Neróma. Nuž od koho sa potom môžu naučiť, ako vyzerá zubná kefka? Ich správanie je spôsobené niekoľkogeneračnou chudobou. Ja by som bola rovnaká, keby som vyrastala v takom prostredí. Je zbytočné neustále sa doťahovať, ktorý režim, vláda či skupina obyvateľstva za tento stav môže, teraz je dôležité ho riešiť. Riešenie však sotva prinesú nenávistné pochody alebo populistické politické debaty. Je potrebná účinná efektívna integračná politika, zameraná na vzdelanosť, bývanie i zamestnanosť. Jedno bez druhého nejde.

Zrejme ide stále na riešenie tejto otázky málo financií...
- Na tejto karte sa dá nabaliť ekonomicky aj politicky. Problémom je, že väčšina peňazí neprúdi na to, na čo bola primárne určená - finančný balík EÚ určený na integračné politiky neraz skončí vo vreckách rôznych firmičiek a osadník ani len netuší, do akých projektov bol oficiálne zakomponovaný. Pokiaľ ide o peniaze, najväčšie nedostatky preto vidím v adresnosti, transparentnosti a v kontrolnom mechanizme. Rómska problematika mala byť jednou z priorít súčasnej vlády, veľké nádeje tomu však nedávam. A štyri roky nie sú taký dlhý čas, aby sa dalo niečo zásadné zmeniť. Ak by aj bola politická vôľa, pokiaľ nie je dobre nastavený mechanizmus, tak je to nekonečné.

Baví vás to, čo robíte, alebo kde vidíte svoju budúcnosť?
- Na jednej strane ma táto práca uspokojuje, na druhej strane by som nerada celkom stratila kontakt s právom. Viem si predstaviť, že by som jedného dňa odišla pracovať na súd alebo sa venovala právnej vede. V tejto chvíli sú to však skôr len vzdušné zámky.

Od narodenia bývate v Trnave, zostanete tu na vždy?
- To je práve teraz úplne aktuálna téma, bývam s rodičmi a už rozmýšľam nad tým, že sa osamostatním. Praktickejšie by to bolo asi v Bratislave, ale zase v Trnave mi je dobre. Páči sa mi, že je nekomplikovaná a že aj v noci sa takmer všade dostanem pomerne rýchlo pešo. Okrem toho sú tu ľudia, s ktorými som vyrastala, a asi aj kus nostalgie.

Občianske združenie Ľudia proti rasizmu
OZ Ľudia proti rasizmu (ĽPR)vzniklo v roku 1997 ako neformálne združenie viacerých aktivistov. Od roku 2003 existuje ako samostatný právny subjekt vo forme občianskeho združenia. Bolo prvým subjektom, ktorý otvoril celospoločenskú diskusiu o rasizme a ideológiách popierajúcich ľudsko-právne postavenie menšín. Poslaním ĽPR je zmierňovať etnické napätie, xenofóbne, antirómske a homofóbne nálady, búrať mýty a spoločenské predsudky, a to najmä vhodnými právnymi prostriedkami, presadzovaním legislatívnych zmien, vhodnými formami vzdelávania spoločnosti a využívaním mediálneho priestoru.