Jozef Vajda nikdy nezabudne na hlášky z kúpaliska Eva

RELAX - Rozhovory | 20.2.2012, 16.52, Vladimír Kampf

Keď bol malý, chcel byť kovbojom a mať kone. Jozef Vajda zdieľa divadelnú šatňu s Tomášom Maštalírom. Piešťanec a Trnavčan sa vzájomne doberajú. Žiadny vážny konflikt z toho zatiaľ nehrozí. Či?

Tvrdí o sebe, že je ešte len v polovici veku. FOTO: Autor

reklama

Stretli sme sa v piatok trinásteho v bufete novostavby Slovenského národného divadla. Jozef Vajda ani netušil, že je taký zaznávaný deň. Keď sa to dopočul, zažiarili mu oči.

Veríte na negatívny vplyv tohto dátumu?
- Jednotka a trojka po ich sčítaní dávajú štvorku. To je moje číslo. Piatok trinásteho považujem za dobrý deň. Vždy sa mi celkom páčil.

Máte s ním nejakú praktickú skúsenosť?
- Nič konkrétne. Jedno však viem určite: Nikdy sa mi nestalo nič nepríjemné.

Čo máte nové?
- Skúšame hru Pamäť vody od Shelagh Stephensonovej. Je to celkom zaujímavý kus. Príležitosť pre ženy. :-) Vystupujú v nej tri hlavné ženské postavy a dvaja muži. O chvíľu bude premiéra. Cizelujeme posledné detaily. Táto hra by sa mala páčiť najmä dámskemu publiku.

To vy máte predsa stále okolo seba na javisku samé ženy.
- Veď to je dobré. Ale aby ste si nemysleli. V divadle West máme jednu hru, v ktorej vystupujeme len štyria chlapi. Žiadna žena. Aj napriek tomu má tá hra úspech. Ale so ženami je to tiež dobré...

Hrá sa vám s nimi lepšie?
- Keď si so ženami na javisku nerozumiete, tak je to hrozné. Je to rovnaké, ako trebárs doma alebo v posteli. Musíte si s nimi rozumieť.

Vám sa to, našťastie, darí.
- Chvalabohu.

Pred časom ste cestovali s pani Studenkovou, Kráľovičovou a Kocúrikovou po Slovensku s túlavým divadlom Ryba v trojke. Navonok to vyzeralo, že ste všetci spokojní.
- Veľmi sme si rozumeli. Aj v hre, ktorú skúšame, mám Studenkovú aj Kocúrikovú. Sú môj ročník. Asi mi prischli. V pohode.

To výjazdové divadlo bolo na dnešný svet už dosť raritné.
- Ja som sa ho zúčastnil vôbec prvý raz. Vyskúšal som si, ako je to jazdiť po Slovensku s divadlom na kolieskach. Tri roky sa nám darilo. Naštudovali sme aj ďalšiu hru, ktorá sa volala Domáce väzenie. Za ten čas sme mali stodvadsať repríz po celej krajine. Všetko vypredané.

Mali ste čas aj niekde pobudnúť?
- Na východe sme mávali aj štvordňové šnúry. Odtiaľ sa neoplatilo denne vracať. Okrem toho, na východe je veľmi vďačné publikum. Čím ste bližšie k Bratislave, tým je to menej vrelé. Ľudia tu majú viac možností užiť si kultúry, a nie je im to až také vzácne.

Ktorý kút Slovenska máte najradšej?
- Sú tri: Devín, kde bývam, Tatry a Piešťany. Sú to veľmi silné a zaujímavé miesta. V Tatrách je to príroda. Milujem turistiku a lyžovanie. Do kúpeľov v Piešťanoch zasa chodievam pravidelne do liečivej vody. Na Bezovci mám aj chatu. A Devín... Odkedy som prišiel do Bratislavy, tak som tu chcel bývať.

Odkiaľ ste sem prišli?
- Z Nimnice pri Považskej Bystrici.

Hmmm... Ale ste piešťanský patriot.

- V Nimnici som strávil detstvo a rád sa do nej vraciam. Ale keby som tam mal aj žiť, tak by som tam nešiel bývať. Kúpele sú tam nádherné, ale to je asi všetko. Môj otec je Piešťanec.

Čo Trnava?
- Keď sme bývali v Piešťanoch, musel som chodiť do Trnavy všetko „vybavuvat“. My sme mali všetky úrady tam. Museli sme sa trepať do Trnavy. Tá rivalita bola vždy strašná. Piešťanci boli na Trnavu nasratí. Teraz je to už asi miernejšie, ale historicky... Všetko nám schvaľovali z Trnavy! Proti Trnavčanom som však nikdy nič vážne nemal. :-) Naopak, vždy som tam mal veľa kamarátov.

Čo je vaša najsilnejšia spomienka na Piešťany?
- Jednoznačne kúpalisko Eva. Rodina Bačíkovcov, ktorá sa oň dlhé roky starala, je naozaj nezabudnuteľná. Najmä Rudo Bačík púšťal skvelé hlášky do ampliónov. Napríklad: „Prosíme staré baby, aby si nečvachtali nohy v detském bazéne, lebo ich dety to chlončú, a potom z teho kapú.“ Alebo: „Prosíme vodyča poznávacej značky TTA 33 – 44, aby sa dostavil k východu z kúpališča Eva... Fero, nechoj sem, sú tu policajty.“ Zabával všetkých.

Ako sa dokážete tak dlho udržať vo forme a pozornosti divákov. Pre vás neplatí Svetská sláva, poľná tráva? Ste tu nejako dlho, nie? :-)
- Aj sa mi tu chce byť. Mám rád tento život a tento svet. Chcel by som zostať v dobrej forme a pohode. Robím to najmä pre seba. Keď už je človek dlho na svete a mal by byť niekomu na príťaž, tak to nie je príjemné. Riadim sa mojou babkou, ktorá prakticky nikoho nepotrebovala, kým deväťdesiatštyriročná nezomrela. Moji starí rodičia takto odchádzali. Moja mama má osemdesiatjeden a tiež je sebestačná. Má kamarátky a stará sa o seba sama. Aj ja mám kopu priateľov, ale nerád by som zostal na niekoho odkázaný.

Veď ešte nie ste až taký starý.
- Ľudia v päťdesiatich siedmich rokoch sú úplne v pohode. Ešte dokážeme zázraky. Pre mňa moji starí rodičia v tomto veku boli ešte totálne mladí, pretože sa dožili okolo stovky.

Slušná vyhliadka...
- Som v podstate v polovici veku. :-D

Napriek tomu: Mali ste aj zlé obdobia?
- Človek na tom nemôže byť stále len dobre. Po revolúcii sa mi nedarilo. Trochu som sa opustil. Snažil som sa podnikať, ale to mi príliš nesedelo. Mal som športové obchody. Skúsil som si všeličo, aby som zistil, že to, čo robím teraz, je pre mňa to najlepšie. Podnikateľské aktivity človeka zožerú a zabúda na šport a relax.

Vaše vrcholné obdobie už bolo, alebo ešte len bude?
- Nemyslím si, že by som bol niekde za zenitom. Stále je tu možnosť niekam ísť. A ja sa na to cítim.

Objavili ste sa v seriáloch vo viditeľných úlohách.
- To je skvelé, že sa môžeme ukazovať ľuďom. Je to vždy lepšie, ako keď bol len dabing. Aj televízni diváci majú možnosť spoznať kopu mladých hercov a užiť si aj starších. Veď STV 2 žije už vyše dvadsať rokov z repríz hier, ktoré sme urobili. Z divadiel by sme príliš nevyžili.

Keď sledujem záverečné titulky Hoď svišťom, mám pocit, že sa pri jeho nakrúcaní všetci len rehocete.
- Bavíme sa pri tom. Sme skvelá partia. Je to fajn napísané a dovolia nám aj niečo si domyslieť a dorobiť. Myslím, že je dobré, keď sa nebavia len diváci. Rád pracujem s radosťou.

V praxi sa vám podnikať nedarilo a vo Svišťovi ste super zazobanec.
- Vrátilo sa mi to. Netreba sa s tým trápiť v živote, keď sa to dá pohodlne na obrazovke. Tak isto chcel mať zo mňa otec doktora. Nikdy som sa ním síce nestal, ale v Ordinácii v ružovej záhrade ho robím. Cez moje povolanie som všetkým. Teším sa na svoje úlohy a venujem sa im. Potom na ne treba zabudnúť a vypustiť ich z hlavy. Stáva sa, že na niektoré svoje predstavenia úplne zabúdam a vypúšťam už nepotrebné texty