Trnavské rybníky
reklama

Jozef Adamec oslávi sedemdesiatku, lietanie však stále nemusí

ŠPORT - Futbal - Spartak | 23.2.2012, 11.10, Ján Král

Jeho meno sa neodmysliteľne spája so Spartakom. Patrí k hlavným ikonám päťhviezdičkovej majstrovskej éry klubu. Lepší útočník za Trnavu ešte nehral. Legendárny kanonier Jozef Adamec oslávi v nedeľu 26. februára sedemdesiate narodeniny.

Jozef Adamec oslávi sedemdesiatku, lietanie však stále nemusí

Jozef Adamec so synom Stanislavom na Štadióne Antona Malatinského. Starší tu písal slávne dejiny trnavského futbalu, mladší robí v klube športového riaditeľa. Foto: Vladimír Kampf

Púpavy pri aleji
reklama

 

Čo sa vám vynorí v pamäti, keď spomínate na svoje detstvo?
- Okrem školských povinností, voľno a pohoda. Nemali sme toľko možností, ako dnešné deti. Miloval som futbal, väčšinu času som trávil na ihrisku. Kým som prišiel do Trnavy, vo Vrbovom som stihol prejsť cez žiacku, dorasteneckú až po mužskú kategóriu. Vždy ma ostaršovali, dokonca si pamätám, že aj na registračke mi uvádzali o rok viac, len aby som mohol hrať už aj za dospelých.
Lákali vás aj iné športy, ako futbal?
- Vtedy sme si nemohli toľko vyberať, sem-tam sme si zahrali basketbal a hokej. S bratom sme mali odložený výstroj v špajzi. Mama sa tam kvôli tomu nemohla poriadne ani pohnúť. Staršie generácie z Vrbového si iste pamätajú, že medzi domami bolo malé klzisko, kde sa hrávali zápasy.
Boli ste poslušné, alebo neposedné dieťa?
- S bratom sme vyrastali bez otca. Mamička pracovala v Trikote. Voľnosti sme mali požehnane, veľké vylomeniny sme však nerobili. Pravda, občas sme robili huncúcstva, strieľali sme prakom po vrabcoch alebo sme skočili do cudzej záhrady na nejaké ovocie. Vždy sme vedeli, na ktorom strome sa zapaľujú prvé čerešne, jablká či marhule. Pred staršími ľuďmi sme však vždy mali rešpekt. Na obed alebo večeru nás často pozývali starí rodičia. Výrazne nám pomáhala aj krstná.
Chodili ste do kostola?
- Vrbové bolo odjakživa katolícke mesto, hoci tam je aj evanjelická fara. Omšu navštevovali takmer všetci obyvatelia. Aj dnes občas zájdem do kostola, hoci už nie pravidelne.
Keď prišli prvé oťukávačky v Spartaku, čo to s vami robilo?
- Fanúšikovia z Vrbového už hovorili: Ej, ten by už mohol hrať aj vo väčšom klube! Bol som na skúške v Považskej Bystrici, kde trénoval bývalý trnavský hráč Jožko Marko. Vtedy ma však oslovili zo Spartaka. Prvý tréning v Trnave som absolvoval v decembri 1958. Áčko sa práve chystalo na zájazd do Sýrie a Libanonu. V klube pôsobili mená ako Stacho, Galbička, Pšenko, Horváth. Na zájazd som sa nedostal, trénoval som spoločne s Murkom Kadlecom, ktorému ako veľkému kresťanovi cestu neumožnili, s dorastom. Od januára už som naplno zarezával s prvým mužstvom.
Prvý majstrák ste absolvovali 23. marca proti Rudej Hvězde Brno. Nastúpili ste na záverečné minúty. Prvý ligový gól ste vsietili do brány ČH Bratislava. Rýchlo ste sa dostali do mládežníckych a neskôr seniorských reprezentačných výberov. Ľudia vás milovali. Čo s vami robil takýto prudký nárast popularity?
- Povzbudzoval ma. Pre futbal som žil, poctivo som trénoval. Nos mi však z úspechov hore nerástol.
Menil sa váš vzťah s trénerom Malatinským? Vnímal vás postupne inak?
- Vždy sme mali veľmi úprimný a dobrý vzťah. Vedel o mojej mladosti veľa. Dnes môžem povedať, že bol mojím druhým otcom. Prechovával som k nemu úctu a počúval som jeho slová. Jeho prístup k nám bol fantastický. Vedel nás pochopiť, aj keď sme nie všetko spravili podľa jeho predstáv.
Na vojenčinu si vás vybrala vtedy slávna Dukla Praha. Vraj ste mali zaujímavý nástup do služby...
- Po jednom dni v kasárňach sme odleteli s Duklou na turné do New Yorku. S úsmevom hovorím, že som bol jediný vojak Varšavskej zmluvy, ktorého prijímali na Broadwayi. Neskôr som sa do Ameriky dostal aj s Trnavou.
Na ktoré zápasy najradšej spomínate?
- Na klubovej úrovni ich bolo veľmi veľa. Z európskych duelov vyčnievala trnavská odveta s Ajaxom, v drese Dukly zase zápasy s Tottenhamom Hotspurs a Benficou Lisabon.
A čo góly?
- Ťažko vypichnúť jeden. Veľmi si vážim hetrik do siete Brazílie. Jeden som dosiahol ľavou nohou, druhý pravačkou a tretí hlavičkou. Tri góly som vsietil aj v iných medzištátnych zápasoch a za Slovan som v lige skóroval šesťkrát do siete Třinca.

Štadión Antona Malatinského je jeho futbalovým domovom. Foto: Vladimír Kampf

ŠUPA technika
reklama


Mali ste obrancu, ktorý vám po futbalovej stránke vyložene nesedel?
- Keď som začínal, v lige malo veľmi surových hráčov Kladno. Tam sa snáď ani nedalo vyhrať. Mastili, čo išlo okolo. Kopali hlava–hlava a vždy trafili. Býval som tiež často vylúčený, no vždy len za rečnenie.
Koľko ste mali rokov, keď ste si kúpili prvé auto?
- Bol som zhruba rok po vojne. Za postup do finále v Čile som získal päťtisíc korún. Dal som si ich do banky, niečo som našetril počas vojenčiny. Keď som sa vrátil do Trnavy, zainvestoval som do hnedej oktávie. Stála okolo 30 tisíc.
Je o vás známe, že ste sa báli lietania. Platí to stále?
- Lietanie bolo pre mňa veľkým trápením, kde som mohol, tam som sa tomu vyhol. Radšej idem autom, šoférovanie ma baví. V lietadle som však toho strávil dosť. Nedávno som cestoval do londýnskeho Wembley, po postupovom zápase sme leteli z Chorzówa. Dovolenku si však radšej užívam doma.
Ako vlastne vznikla táto fóbia?
- Za pôsobenia v Dukle Praha som zažil veľmi nepríjemný let. V januári sme sa presúvali z Mexika do New Yorku a vleteli sme do snehovej búrky. Lietadlo naraz spravilo veľký hup, padlo o desiatky metrov. V takých situáciách si človek povie, čo keď... Odvtedy som sa pri vstupe do lietadla radšej pomodlil, prípadne som si dal poldeci na upokojenie a snažil sa zaspať.
Máte tri deti. Synov Jozefa, Stanislava a dcéru Janku. Ako ste prežívali príchod prvorodeného na svet?
- Dozvedel som sa to na letisku v Buenos Aires. Jeden manažér dostal telefonát. Po lete, ktorý som nemal v láske, som sa ešte len dával dokopy a nebol som zhovorčivý. Stano Jarábek sa teda prihlásil, že on sa volá Adamec. Povedali mu, že mám syna. Stano rýchlo utekal za mnou, zagratuloval mi a oslávili sme to ešte v Amerike. Jozef sa narodil v roku 1969, o rok neskôr Stano a v roku 1972 Janka. Mám teda majstrovské deti.
Boli ste prísny otec?
- Stále som bol niekde na tréningu, na cestách, hrali sme zápasy. O všetko sa doma starala manželka Anka. Učila sa s deťmi, vychovávala ich. Málokedy som mal čas sa im plnohodnotne venovať. Spoločne s rodinou Lacka Kunu sme s rodinami počas leta chodievali na Podbanské. Zarezervovali sme si tam chaty a zišli sa všetci pokope.
Manželka Anna v januári navždy odišla. Tá strata vás určite stále veľmi bolí...
- Bola skvelá manželka, matka... Ach... Nedá sa ani vysloviť, aká dobrota v nej bola. Zaslúži si iba samú chválu, riadila celú domácnosť. Od výchovy detí až po všetky ženské domácke práce. Veľa stihla sama, ja som mal vďaka nej voľnosť pri futbale. Mal som v nej veľkú oporu. Za to jej patrí moja vďaka.
Vaše futbalové úspechy môže ťažko niekto napodobniť. Napriek tomu, videli ste sa vo svojom synovi Stanovi, že môže priviesť meno Adamec opäť do ligy?
- Keď hrával za dorast Spartaka, veril som, že sa mu podarí dostať do ligového mužstva. Žiaľ, nevyšlo to. Odišiel študovať do Bratislavy na fakultu telesnej výchovy a športu. Tam sa to akosi zlomilo a opustil vrcholový futbal. Hral ešte v nižších slovenských i rakúskych súťažiach. Trošku ma mrzelo, že nezískal aspoň nejaké ligové štarty, na druhej strane ma teší, že si spravil školu.
Dlhé roky ste robili trénera. Čo platí na slovenských hráčov? Cukor alebo bič?
- Oboje. Nemôžete hráčov len naháňať. Hráči si musia uvedomiť zásady a pochopiť, že tréner to s nimi myslí dobre. Futbalista si tiež môže v kabíne povedať svoje, no tréner musí byť rešpektovaný. Vzájomná komunikácia o futbale je vítaná.
Ako trávite voľný čas?
- A viete, že takmer žiaden nemám? Ako dôchodca mám, na môj dušu, menej času, ako keď som bol tréner. Stále niekde behám, nenudím sa. Želám si len, aby zdravie slúžilo. V televízii si pozriem dobrý futbal, hokej, basketbal či hádzanú. Vo štvrtky si chodím zahrať do haly s priateľmi. Onedlho začne sezóna exhbičných zápasov, predstavím sa teda aj na trávnikoch.
Vraj sa veľmi zdravo stravujete.
- Na raňajky jedávam müsli. Hovorím tomu lusinky. K tomu si dávam višňový jogurt, pretože višňa vraj pomáha proti chorobe, ktorej sa hovorí dna. Bolievali ma členky a kolená, lekári mi odporučili diétu. Odvtedy ráno nejedávam maslový chleba ani párky. Snáď len raz za čas cez víkend jem praženicu alebo hemendex. Naučil som sa na tento systém, ešte keď som trénoval národný tím. Domov kupujeme šesť krajcov chleba, ale ani tie nezjeme. Preferujem ryžu, zemiaky, kuracie mäso. Vyhýbam sa vysmážanému. Mám však rád chutné omáčky a pochutím si na sviečkovej.
Vaše meno bude navždy spojené so Spartakom. Čo hovoríte na súčasný trnavský futbal?
- V Trnave som prežil nezabudnuteľné roky. Pôsobím tu viac ako päťdesiat rokov. Ako hráč či tréner som fungoval aj v iných oddieloch, no vždy som dochádzal z Trnavy. Puto, aké som mal s pánom Malatinským, mám dnes s majiteľmi klubu pánmi Poórom a Náhlikom či členom predstavenstva Trokanom. Veľmi pomáhajú trnavského futbalu. Nebyť ich, Spartak by nebol tam, kde je. Ich zásluhou klub hrá v Corgoň lige prvé husle. Bohužiaľ, chýba nám len ten titul.
Myslíte si, že aktuálna sezóna by mohla pre Spartak skončiť s prívlastkom majstrovská?
- Bol by som rád, ak by to vyšlo. Už minulý rok bolo neskoro. Verím však, že sa to raz týmto pánom, ktorí do futbalu vkladajú nemalé prostriedky, podarí a dosiahnu odmenu, akou by pre nich určite majstrovský titul bol.
Nezrútilo by sa Trojičné námestie pod oslavami fanúšikov, keby Spartak získal titul?
- Myslím si, že ľudia by si úspech vážili rovnako, ako v našich časoch. Na štadión by určite prišla veľká návšteva. Zápal pre futbal by sa nanovo vrátil na tribúny a štadión by znova ožil radosťou, ako v slávnej ére.

 

Dnes chodí na štadión v úlohe diváka vychutnať si futbal. Foto: Vladimír Kampf
 

Kto je Jozef Adamec
Narodil sa 26. februára 1942 vo Vrbovom. Futbalová verejnosť ho pozná aj pod prezývkou Hatrlo. Získal sedem federálnych titulov, z toho päť so Spartakom a dva s Duklou Praha. V lige odohral za Spartak 328 zápasov a strelil 138 gólov (dokopy 170). V reprezentačnom výbere ČSSR nastúpil 44-krát, súperovu sieť napol 14-krát. Brazílii strelil ako jeden z mála hráčov hetrik. Zúčastnil sa na majstrovstvách sveta v Čile (1962) a Mexiku (1970). Počas kariéry pôsobil okrem Trnavy aj v Dukle Praha, Slovane Bratislava, Slovane Viedeň. Trénoval mnoho klubov, z najvýznamnejších Banskú Bystricu, Inter Bratislava, Bohemians Praha, Zlín, Dunajskú Stredu, Prešov, Slovan Bratislava a niekoľkokrát trnavský Spartak. V rokoch 1998 – 2001 viedol reprezentáciu Slovenska. V ankete Futbalista storočia skončil na druhom mieste za Jánom Popluhárom. S manželkou Annou, ktorá, žiaľ, v januári zomrela, priviedli na svet potomkov Jozefa, Stanislava a dcéru Janu.

 

Súboj Messi - Pelé
Koho považuje Jozef Adamec za najlepšieho futbalistu súčasnosti? „Kvalitných útočníkov je veľa. Každú chvíľu sa objaví nová hviezda. V minulosti boli top hráčmi Pelé, Eusebio, Maradona. Dnes je top futbalistom Messi, ktorý zabáva ľudí. Možno je to najlepší hráč všetkých čias. Porovnávať sa dá s Pelém. Toho si veľmi vážim, mal som tú česť proti nemu hrať."

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy

reklama

TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda
reklama