Trnavské rybníky
reklama

Ujo, ktorý je všade: Za noviny dostal tortu a drevenú sošku svätého

RELAX - Tí sú naši | 11.3.2012, 18.54, Vladimír Kampf

Ani som netušil, kto všetko má spojenie s Cíferom. Človek by neveril, koľko zaujímavých osudov sa dá nájsť v jednej dedine. Marián Pavlík ich húževnato zaznamenáva a dáva ich svetu na známosť.

Ujo, ktorý je všade: Za noviny dostal tortu a drevenú sošku svätého

Cíferský lokálpatriot, novinár, komentátor a vydavateľ Marián Pavlík je vždy v strehu. FOTO: Vladimír Kampf

reklama

 

Narodil sa vo februári 1948 v Cíferi, ktorému zostal verný po celý život, napriek tomu, že už dávno býva v Trnave. Je pravdepodobne najväčší tunajší lokálpatriot. Miestny klebetník Cífer press začal vydávať tesne po revolúcii.

 

„Tak ako Jožko Bednárik neustále propaguje Zeleneč, ja sa snažím dostať do povedomia Cífer. Napríklad keď som bol raz komentovať futbalový zápas našich poslancov a vlády proti ambasádorom v Nových Zámkoch. Bol tam, samozrejme, aj prezident republiky. Medzi nimi som však našiel aj jedného Cíferčana.

 

Pred tritisíc divákmi som si neodpustil medzi všetkými funkcionármi a excelenciami špeciálne privítať doktora Emila Križana, rodáka z Cífera. Po zápase sa ma opýtal, prečo som menoval práve jeho. Veď tam ho nikto nepozná. V tom čase pracoval v nemocnici na bratislavských Kramároch a bol aj lekárom Slovana Bratislava. No prečo? Lebo je z Cífera. :-)“

reklama


Hovorí, že sa drží cíferského motta: V Cíferi som narodzený, na Páci mám potešení, Gocnoganku milujem a furt za nú banujem. Novinárčinu začal robiť ako dvadsaťročný. Do Trnavského hlasu priniesol svoj prvý článok. Z Cífera. Cíferskí ochotníci hrali Kamenný chodníček. „Za krátku správičku som dostal sedem šesťdesiat. V korunách! Honorár mi poslali na základnú školu. Do Cífera. Mysleli si, že som nejaký školák.“


Začiatok u legendy
Po základnej vojenskej službe začal vyštudovaný geodet fotografovať, filmovať a zbierať informácie. Zhromažďoval materiály o dedine. V roku 1975 ho oslovil vtedajší šéfredaktor Trnavského hlasu, legenda regionálnej žurnalistiky Milan Jurina. Dopisovateľ nastúpil do redakcie.


Za tie roky prešiel všetkými funkciami. Bol posledný šéfredaktor pôvodného Trnavského hlasu. Viedol tiež redakciu Trnavských novín. Aj v týchto médiách Marián zaznamenával osudy svojich rodákov a obyvateľov Cífera. „V roku 1989 sme mali dvoch olympionikov. Marcela Géryho, ktorý plával v tom čase ako emigrant za Kanadu, a nášho obyvateľa, hádzanára Petra Kalafúta.“ S novinárčinou nikdy neskončil, aj keď niektoré média skrachovali.

 

S ľudovým rozprávačom strýcom Drnajom (Vít Mercel) začiatkom komentátorskej kariéry počas Dňa tlače v Chtelnici 1979. FOTO: Archív Mariána Pavlíka.


Nerád prehráva
Popri novinárčine začal aj komentovať. „Kamarát ma zavolal na beh do Drahoviec. Riaditeľ školy komentoval týmto spôsobom: Na počesť tridsiateho štvrtého výročia SNP prebehol bežec s číslom dvadsaťtri. O chvíľu zasa: Na počesť tridsiateho štvrtého výročia SNP prebehol bežec s číslom sedemnásť. A tak to išlo dookola. Vtedy som si povedal, že by som to dokázal oveľa lepšie. Hovoril som si, že ja by som išiel aj za tými bežcami...“


V Cíferi žil tridsať rokov. V roku 1974 založil miestnu futbalovú interligu a v roku 1978 aj Novoročný beh neregistrovaných. Ten vydržal osem ročníkov. Skončili pre nedostatok finančných prostriedkov. „Prvého januára bývalo v Cíferi aj tristo bežcov. Väčšie podujatie asi nikde široko- -ďaleko nebolo. Život ide ďalej.“


Hovoria o ňom, že sa narodil s mikrofónom v ruke. Za roky konferovania sa vypracoval do kvality. „Okrem toho mám obrovský archív. Nielen textov, ale aj fotografií. Ďalšie som si pozháňal po dedine. Raz som prišiel k jednej podnikateľke po fotografie. Otvoril mi jej syn a išiel mame oznámiť, že: Prišiel ten ujo, ktorý je všade.“


Aj Cíferčania sú všade. Marián zaznamenáva ich príbehy: „Keď išiel istý Cíferčan po Londýne, stretol manželov Havlovcov na prechádzke. Pozval Oľgu a Vaška na obed a strávil s nimi pár príjemných chvíľ. Bývalý prezident ho za to pozval k sebe na návštevu. Žiaľ, už to nestihol,“ spomína na jeden z takýchto milých príbehov.

 

Zelenay zelenal
Marián komentoval už všelijaké udalosti. Robil pre KDH aj pre Smer. „Keď som bol naposledy v Nitre, hrali v jednom tíme mladí sociálni demokrati so svojím šéfom. Nahrávali mu odušu a on nie a nie dať gól. Keby aspoň loptu trafil. :-) Alebo keď hrali v Strážnici so svojimi českými kolegami...

 

Róbert Fico bol v bránke a schytal jedenásť gólov. Jeho súperi len jeden. Odvtedy si najímajú starých futbalových kozákov. Aj na ihrisku Fico nerád prehráva.“


Ani kádeháci to s ním nemali jednoduché. „František Mikloško mal vždy na drese číslo tri a k tomu aj obviazané kolená. Vypustil som na neho, že to z toho, ako chodí do kostola a modlí sa. Škaredo sa na mňa pozeral, že to nemám hovoriť.“ Komentoval všelikomu a všelikde. Kšefty mu dohadzoval aj Štefan Skrúcaný, keď sám nemohol. „Robili mi dobrú reklamu.“


Ťažkú hlavu z neho mal aj legendárny športový komentátor Gabo Zelenay. „Boli sme v Prietrži. Ja som mal komentovať beh žiakov a dorastencov a  Zelenay tých najlepších. Gabo nepoznal bežcov, tak som mu do toho trochu kecal. Ja som ich spoznával už z diaľky... Nahneval sa a nechal to celé na mňa. Potom sa pri guláši rozčuľoval, že keď budem niekde ja, tak on sa tam už strápňovať nebude.“

 

 

S kanoistom Attilom Szabóom (prvý zľava), kapitánom hokejovej slovenskej reprezentácie Mirom Šatanom a jeho manželkou Ingrid. V Komárne počas zápasu Výberu slovenských športových hviezd proti Športovému výberu mesta Komárno, organizovanom Nadáciou Miroslava Šatana. FOTO: Archív Mariána Pavlíka

 

Výtlačky za oceán
V roku 1991 mala obec okrúhle výročie prvej zachovanej písomnej zmienky o  nej. Vtedy Mariánovi napadlo dať dokopy noviny. Vtedajšia hlava obce bola ústretová. „Odvtedy ich vydávam pravidelne každý mesiac. Bez prerušenia. Tam je zviazaných dvadsať ročníkov,“ ukázal rukou na skriňu. „Je tam všetko, čo sa nám podarí zachytiť. Dnes je to pomoc pre kronikára a ja som mal tiež kde čerpať.“


Okrem toho napísal niekoľko kníh o športe pre obce v našom regióne. Minulý rok vydal knihu o ľuďoch, ktorí preslávili Cífer. „Napísal som sa tam tiež, lebo inak by o mne ani nikto nevedel,“ hovorí s úsmevom. „Mám v archíve naskenované fotografie šesťsto osobností a ďalších dvadsať percent ešte nenaskenovaných. Keď niekto zomrie, tak mi len zavolajú, lebo sú si istí, že ja fotku mám.“


Už v roku 1936 chceli miestni matičiari vydávať v Cíferi noviny. Požiadali ústredie o podporu. Žiaľ, nedostali ju. Noviny začal vydávať až Marián Pavlík. Je pravdepodobne jediný nadšenec, ktorý robí obecné noviny takto dlho a nepretržite každý mesiac. Obec má 4050 obyvateľov. Vydáva od 800 do 1000 kusov.

 

„Posielam výtlačky aj do Kanady a Ameriky. Grafikovi prepočítavam sadzbu ešte po starom presne na mieru. Na celofarebné noviny nemám, tak sa snažím aspoň rozlíšiť jednotlivé vydania doplnkovou farbou. Tety už dobre vedia, že keď sa v obchode objaví nová farba, majú si ju kúpiť.“


Cífer press vychádza vždy koncom mesiaca. Za svoje úsilie si jej vydavateľ od obce vyslúžil veľkú tortu v tvare jeho novín a sochu svätého Františka Saleského, patróna novinárov.


Mimochodom: Na obecnom úrade kompletnú zbierku Cífer pressu nenájdete. Nenájdete ju kompletnú už ani v okresnej knižnici. Komu raz Marián odovzdá vydavateľské žezlo, zatiaľ nevie. Mladým sa do toho príliš nechce. 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda
reklama