Vyzabíjaní do posledného! Stačilo už len málo a neprežili by

RELAX - Tipy na výlet | 16.3.2012, 19.25, prispievatelia

V súčasnosti je ich v obore v Topoľčiankach sedemnásť. Niekoľko majestátnych kusov a k tomu mláďatá. Zubry bývali terčom pre poľovníkov. Tí ich takmer pripravili o existenciu.

Traduje sa, že posledného zubra vo voľnej prírode na území dnešného Slovenska zastrelil kráľ Matej Korvín.

Lesný náučný chodník s jedinečnou atrakciou vybudovali Lesy SR pri príležitosti päťdesiateho výročia vzniku Zubrej zvernice. Práve lesníci sa podieľali na odchove mladých zubrov.

Najväčší európsky cicavec bol na pokraji úplného vyhynutia, podobne ako bizóny, ich severoamerickí príbuzní. Asfaltka vedie od parkoviska k ohradám. Už z diaľky vidno obrovského samca, ako sa prišiel nakŕmiť. Fučí a chrapčí. Pani z chaty nás upozorňuje, aby sme si od neho držali primeraný odstup.

Dnes už zubor nie je ohrozený, ale chránený živočíšny druh. V Červenej knihe je uvedený ako zachránený. Každý kus na svete je evidovaný v celosvetovom informačnom centre vo Varšave. Na Slovensku ich môžete vidieť iba v zubrej obore Piesky v dubových lesoch Tríbeča.

Okrem toho sa u nás potuluje jediné voľne žijúce stádo v Poloninách v severovýchodnom cípe Slovenska.
Tu odchované zvieratá umiestňujú v zoologických záhradách a súkromných zverniciach v Európe. Niekoľko zubrov vypustili do voľnej prírody.

Si... sú zo Slovenska

V roku 1958 sem priviezli prvé zubry Beyryega a Beylianku z Bieloruska. Ďalší boli Putifár a Pumarka z Poľska a Silák z Tatranskej Javoriny. Tieto zvieratá vytvorili základ úspešného chovu. Za päťdesiat rokov sa tu narodilo stopäťdesiat mláďat.

Putifár patril k najmohutnejším jedincom svojho druhu, dožil sa dvadsaťjeden rokov a vážil tisícdvestotridsať kilogramov.
Podľa medzinárodnej dohody o chove zubrov sa mená všetkých jedincov narodených na Slovensku začínajú na slabiku si – Sibirka, Sigmund, Sivko, Silan.

Niekoľko poddruhov zubra v Európe definitívne vyhynulo.

O niekdajšom hojnom výskyte zubrov na Slovensku svedčia miestne názvy: Zuberec, Zubrohlava, Zubrá.
Na sklonku ich voľného výskytu vo voľnej prírode bol pre tieto zvieratá život v našich lesoch doslova peklom. Ľudia ich vyzabíjali do posledného kusa.

Majestátni samotári

Zubor hrivnatý (Bison bonasus) patrí do čeľade turovitých, je párnokopytník s výškou do dvesto centimetrov a hmotnosťou do tisíc kilogramov. Dožíva sa priemerne dvadsať rokov. Vo voľnej prírode bol úplne vyhubený, nakoniec prežilo len päťdesiatšesť jedincov chovaných v zajatí, dnes ich je približne tritisícpäťsto.

Zubry žijú v rodinných stádach, ktoré vedie najskúsenejšia samica s mláďaťom. Stáda majú desať až pätnásť jedincov. Počas ruje preberá vodcovstvo najsilnejší býk, ktorý chráni stádo pred sokmi. Inak žijú samotársky. Pri súbojoch samce do seba narážajú mohutnými hlavami.

Unikátne dvojičky

Na prvý pohľad vyzerajú ako veľké lenivé kravy. Sú to majestátne zvieratá vzbudzujúce rešpekt. Bezpečná vzdialenosť pri návšteve obory je aspoň meter od ohrady. Okolo nej vedie náučný chodník dlhý dva a pol kilometra.

Chovná časť je rozdelená na štyri časti. Celý areál je vyhlásený za chránenú študijnú plochu. Ideálny čas na návštevu je počas kŕmenia okolo deviatej dopoludnia a o druhej popoludní.

Dospelý zubor skonzumuje štyridsať až šesťdesiat kilogramov potravy denne, nasýti ho okrem granúl tráva, lístie, kôra, machy, lišajníky.

Gravidita trvá deväť mesiacov, samice rodia jediné mláďa. Pred dvomi rokmi prišli na svet unikátne dvojičky, sestričky. Matka však jedno teliatko odvrhla, preto sa oň starala ošetrovateľka. Práve to teliatko prežilo. Mláďa, o ktoré sa starala matka, uhynulo po pár mesiacoch.
 

Ako sa tam dostať?
Z Trnavy po rýchlostnej ceste R1 do Zlatých Moraviec. Ďalej do Topoľčianok. Sledujte informačné tabule, ktorá vás spoľahlivo nasmerujú až k Zubrej obore. Tá je od odbočky v Topoľčiankach vzdialená asi desať kilometrov. Pod areálom s ohradami je vyhradené parkovisko.
 

Text a foto: Júlia Kampfová