Krutá vojna v Kamenáči! Z bojiska rovno do bordelu

RELAX - Reportáže | 24.3.2012, 07.05, Vladimír Kampf

Panebože! Vypálené rybníky, jedno veľké smetisko, džungľa, bezdomovci, feťáci, pytliaci, záhradkári, rybári. Pre niekoho je to miesto podnikania, pre iného oáza relaxu.

Správca rybníkov Juraj Peterka na čerstvom spálenisku.

Po požiaroch suchých rybníkov sa hovorilo aj to, že ich mohli podpáliť rybári. Údajne preto, aby holú plochu mohli opäť zavodniť a ryžovať na chove rýb.

Zahral som sa na vojnového reportéra a vybral som sa bez nepriestrelnej vesty rovno do jamy levovej na ich základňu. Miestny generál – konateľ Agrofarmy Budmerice František Porkert, ktorá v Kamenáči hospodári, a vrchný veliteľ – správca rybníkov Juraj Peterka ma posadili do terénnej Toyoty (neobrnenej) a vybrali sme sa na bojisko.

Kam s odpadom z tip-top záhradky?

Málo vody
„Horeli rybníky, ktoré už osem rokov nepoužívame,“ vysvetľuje Porkert. „Máme však plány a projekty na ich obnovu. Čakáme na vyjadrenia z veliteľstva ochranárov. Už v roku 1986 mali byť opravené hrádze.

K tomu však neprišlo. Ešte máme starý projekt. Píšeme listy na životné prostredie, pretože sme majiteľmi vodných stavieb. Na základe vodného zákona sa máme o vodné stavby starať tak, aby okolo nich neboli žiadne náletové dreviny, kríky a iná vegetácia s mohutnejším koreňovým systémom, popri ktorom si robia hlodavce svoje chodby.

Pre ne vznikajú priesaky. Zatiaľ nič. Zato nám však minulý týždeň prišla inšpekcia životného prostredia a vytkla nám, že máme v rybníkoch málo vody. Navrhol som im, aby priniesli vedrá a budeme ju nosiť z Dunaja.

Žiaľ, keď je sucho, tak s tým nič neurobíme. Minulý rok nás pre zmenu po výdatných dažďoch naháňali, že v nich máme veľa vody. Že sa sťažovali záhradkári. Zatápalo im pivnice. Nikoho nezaujímalo, že ich majú postavené načierno. Je to tu večný boj.“

Zátišie s bordelom. Žeby sa im to naozaj takto páčilo?

Milosrdný funus
Rybáreň je na rane. Ľahko sa na ňu útočí. Udržiavajú sedem funkčných rybníkov a ďalších šesť je nateraz nefunkčných. Okolo nich sú záhradky. Takmer všetky starostlivo obrobené.

Vykosené trávniky, rovné hriadky, vytrhaná burina, ostrihané stromy... No radosť pozerať. Pohladenie na duši. Lenže hneď za plotmi katastrofa, bordel, kompost, stavebný odpad... Ľudkovia v záhradkách sú zrazu smiešne terče, ktorým je svet za plotom ukradnutý.

Odpad vozia na brehy rybníkov a niektorí nemajú problém vysýpať ho aj rovno medzi rybičky. Fuj. Kto neverí, nech tam beží. Jar je najlepšia. Letná zeleň všetko to svinstvo onedlho milosrdne pochová do hromadného hrobu.

Čo s haraburdami, ktoré už záhradkár nepotrebuje?

Cez spálenište
Záhradkár si berie dosku sponad potoka. Moji sprievodcovia sa ho pýtajú, načo mu tam bola. Pánko pokojne odpovedá, že aby sa mu ľahšie vyvážal odpad. Takto ho môže ísť vyklopiť táčkami. Kedysi, keď ho nosil vo vedrách alebo vreciach, sa pri prekračovaní potoka takmer dochrámal. No, sral to pes!

Odpad v rybníku, záhradka úhľadná. O dve chatky ďalej zasa ktosi spílil topoľ. Len tak. Bez povolenia. Tienil mu, čo je pravda. Odkedy ho dal dole, zeleninke sa lepšie darí. Lenže mohutný kmeň zostal ležať rovno v potoku. To nič. Keď ho správca rybníkov upozorňoval, že to tak nemôže zostať, povedal len, že ho raz odprace, len teraz nemá čas.

Šofér tatrovky si krížom medzi rybníkmi nedovolene skrátil cestu.

O ďalších pár metrov ďalej je na zhorenisku rybníka okrem obhoretej vegetácie aj spálená váľanda. Ani by som sa nečudoval, keby niektorému záhradkárovi napadlo, že spraví ohnivý poriadok.

Horiaca kopa sa mu možno vymkla spod kontroly. „Načo by sme vypaľovali rybníky my. Veď to je nezmysel. Popol len dno pohnojí a bude toho na ňom rásť viac a mohutnejšie,“ vysvetľuje František Porkert.

Ako pod automobilkou
Ďalším bojiskom v Kamenáči sú pozemky pod rybníkmi. „Areál so všetkými vodnými stavbami sme odkúpili. Pozemky zatiaľ nemáme všetky vysporiadané,“ hovorí konateľ. „Zo šesťdesiatpäť hektárov nám ešte zostáva nejako dotiahnuť dvadsať.“

Na rozdiel od krajín, v ktorých nebola kolektivizácia a nemali družstvá, dedil väčšinou celý majetok jeden zo synov a ďalej na ňom hospodáril. Bola by hlúposť pozemky donekonečna deliť. U nás sa to stalo. Pozemky sú doslova rozkúskované tak, že často ani nikto netuší, komu ktorá škvarka patrí.

Topole tienili. V potoku neprekážajú.

Vysoporiadanie je potom zložité. „S vlastníkmi a dedičmi sa radi dohodneme. Žiaľ, nájdu sa aj takí, ktorí chcú za pozemok pod starým rybníkom toľko, ako za parcelu pod automobilkou. To je nereálne. S niektorými sa veľmi ťažko komunikuje aj o nájme. Chov rýb je poľnohospodárska činnosť, nie mohutná priemyselná výroba.“ Ryba vraj nie je somár otras sa.

To sú haluze
Rybníky horia väčšinou začiatkom augusta. Niekto ich cielene v tomto období podpaľuje. Tento rok sa asi zobudil skôr a trochu pritvrdil...
Plot okolo športového rybníka najbližšie k ceste z Trnavy na Biely Kostol postavili preto, aby zabránili korčuliarom v zime plašiť ryby, ktoré po ich nájazdoch na ľad po strese hynuli.

Aj nový plot už niektorí záhradkári využili a začali ho zavážať ostrihanými haluzami a iným neporiadkom. Na jeseň pri ňom končia hnilé jablká, mrkva a iné produkty, ktoré podľahli skaze. Podľa jabĺk sa dá napríklad presne určiť, z ktorej záhrady pochádzajú. Samozrejme, tí, ktorí majú voľnú cestu k vode, ich vysýpajú do nej. Milosrdnejší len zavážajú breh.

Na kôpku prispeli aj správcovia elektrickej siete. Čistili vegetáciu okolo stĺpov. Čo vyťali alebo vyrezali, nechali tak rovno v suchom rybníku alebo za hrádzami. No, kto by sa s tým vláčil po bojisku? Aj tak to tu vyzerá hrozne.

Je paradoxné, že rybárov si brali na paškál preto, že údajne vyrúbali nejaké vŕby. „Prečo by mali prekážať akurát nám?“ pýta sa Porkert. „Na pohľad bolo jasné, že si zasa niekto presvecoval záhradku.“

Dobré alebo nie?
Okolo rybníkov sa občas zabývajú bezdomovci. Správca spomína na rodinu s dvoma deťmi, ktorá si tu rozložila stan. „Dospelí boli opití. Monitoroval som ich asi mesiac. Potom som deťom nosil jesť. Pokúšal som sa presvedčiť rodičov, aby sa o tie deti postarali a nenechali ich zamrznúť.

Jedno malo asi tri a druhé päť rokov. Nakoniec som na nich zavolal mestských policajtov. Možno im tie deti zobrali. Ťažko povedať, či to pre ne bolo dobré, alebo nie. Vtedy som to považoval za správne,“ hovorí.

Džungľa sa údajne ochranárom páči. Keď je prerastená neporiadkom nepôsobí kto vie ako dobre. Oheň neporiadok uprace.

Ďalší bezdomovci pri rybníku zasa vyhoreli. Stopy po spálenom stane ešte stále vidno medzi stromami. „Partička sa riadne ožierala.“ Keď vojna, tak poriadna. Chcelo by to nejaký drogový kartel... Okolo rybníkov si občas v húštine ktosi zasadí políčko marihuany. Nevidno ho a pestovateľ sa tvári, že nič. Len sa občas príde poprechádzať...

Rozšírenie šíkov
Chúďatá ryby. Záhradkári im zavážajú životný priestor odpadom. K tomu na nich občas urobia kobercový nálet kormorány. Tie rybári nemajú radi, pretože im robia poriadnu škodu. Kormorány sú nenásytné. Keď sa ich občas pokúsia odplašiť, ochranári namietajú, že tým rušia aj iné – nevinné – vtáky. Tomu sa nepáči to, tomu ono.

Nebezpeční sú aj dvojnohí pytliaci. „Nie je ich zasa nejako veľa, ale nájdu sa. Aj zhoršená ekonomická situácia prispieva k rozšíreniu ich šíkov. Na voľne prístupné rybníky sa snažíme nasadiť menšie ryby, ktoré pre nich nie sú také zaujímavé.

Aj keď sme mali aj taký prípad, že si brali malé rybyčky do mechov a kŕmili nimi kačice a svine. Kilo malého kapríka je pritom drahší, ako kilo veľkej ryby,“ uzatvára František Porkert
   

Požiar mohli spôsobiť aj fľaše vo vysušenej vegetácii.