Sára Saudková: Digitálny fotoaparát je ako sex na jednu noc

RELAX - Rozhovory | 26.3.2012, 14.59, prispievatelia

Max Gallery v Trnave predstavila ďalšiu porciu dobrej fotografie. Mamičku štyroch detí, ktorá, ako tvrdí, však namiesto varechy drží v ruke fotoaparát.

Kontroverzná fotografka vystavuje v Trnave. FOTO: Autor

reklama

Do Trnavy prišla prvýkrát a páčila sa jej. Aj preto, že bola mimo signálu mobilného telefónu, a tak si užívala nečakanej slobody. Narodila sa ako Šárka Směšná, používa však priezvisko svojho dlhoročného priateľa Jana Saudka. Vekom sa netají, na svet prišla v apríli roku 1967, svoje narodeniny však neoslavuje. Slečna Sára Saudková.

Vašou doménou je inscenovaná fotografia. Prečo?
- Dávam najavo ostatným prostredníctvom fotografií svoje tajomstvá, o ktorých verejne nehovorím. Náš život je plný osamenia a smútkov, preto sa ich snažím zachytiť vo svojich fotografiách. Je v nich všetko, od túžob, sklamaní až po lásku. Ja však tvrdím, že sú napriek tomu naplnené šťastím a obsahujú nádej. To je dobre. Ak by to tak nebolo, náš život by stál za starú bačkoru.

Ste náladová?
- Ako každý. Ráno sa zobudím a najradšej by som vyobjímala celý svet, potom by som radšej nikoho nevidela. Ale ak máte ľudí radi, tak sa to prejaví aj vo fotografiách. Ja vlastne fotografujem svoj súkromný život, tie fotografie sú tiež také ako ja – pominuteľné, láskavé, ženské a aj náladové.

Sú plné erotiky a nahoty. Rada provokujete?
- Fotografie robím pre seba, obohacuje to môj život a mám nutkavý pocit, že to, čo vidím okolo seba, musím zaznamenať. Ak fotografujem niekoho nahého, tak so šatami z neho strhávam aj ten balast a predsudky, do ktorých je obalený. Na konci fotografovania je potom človek akoby oslobodený, nemusí nič predstierať, ani sebe. Je mi preto jedno, čo si o nich kto myslí. Som sebec.

Autoportrét dojčiacej Sáry. FOTO: Sára Saudková

Akým fotoaparátom a na aký formát fotografujte?
- Uprednostňujem analógový fotoaparát. Mám Hasselblad, rovnaký typ mali astronauti v roku 1968 na Mesiaci, formát šesťkrát šesť. Učila som sa fotografovať na východonemeckom Pentacone Six.

Digitálne fotoaparáty neuznávate?
- Nemám ich rada. Klasická fotografia mi pripadá ako zázrak. Má rovnaký pôvab, ako tehotenstvo. Tiež musíte dlho čakať na výsledok... Digitál je pre mňa ako sex na jednu noc. Nemám rada, ak hneď vidím, čo som odfotografovala. Láska, rovnako ako fotografie, musí dozrieť. Preto som rada vo fotokomore a vyvolávam si fotografie sama.

Milujete analógovú fotografiu aj vtedy, ak vývojka v miske ukáže, že sa zámer nepodaril?
- Vtedy preklínam iba samu seba. Vždy, keď vstupujem do fotokomory, idem tam s vedomím, že sa mi fotografia nemusí podariť. Ten pocit čakania, výhier i prehier ma dráždi i vzrušuje zároveň.

Ľudia, ktorých fotografuje, podobne ako u Jana Saudka nie sú práve modelingové typy. Čo vás na nich priťahuje?
- Nikdy som nefotografovala modelov a modelky z agentúr. Pripadajú mi nezaujímaví. Sú akoby naklonovaní. Pre mňa sú nudní. Bežní ľudia okolo mňa sa mi javia tisíckrát zaujímavejší, než naondulovaní frajeri z magazínu. Ľudské telo je také nádherné, že je škoda ho nezachytiť.

Ako sa dostala vyštudovaná ekonómka bez fotografickej minulosti k Janovi Saudkovi?
- Zazvonila som mu... Prišla som za ním už podvedome do neho zamilovaná. Neprišla som za ním s cieľom uloviť ho, iba sa mu poďakovať za jeho krásne fotografie. Možno vďaka tomu sme to spolu potom tak dlho ťahali.

Kedy sa udialo vaše stretnutie?
- To bolo ešte za bývalého režimu. Bola som uchvátená jeho fotografiami, lenže Jana bolo nesmierne ťažké vôbec vypátrať, veď nemohol ani verejne vystavovať. Keď som mu prvýkrát zatelefonovala, ozval sa mi iba záznamník. Podarilo sa mi dohovoriť si s ním schôdzku až po niekoľkých pokusoch. Jan je veľmi plachý človek, večne na úteku, najmä pred ženami... Preto má v Prahe niekoľko ateliérov, aby nevedel nikto, kde práve je. Najprv si myslel, že som nejaká jeho ohrdnutá milenka. Keď som k nemu vstúpila do bytu, už som z neho – dlho – neodišla. Preto si dávajte pozor na neznáme ženy, ktoré vám vkročia do bytu...

Takže za vaše prvé fotografické pokusy asi môže Jan.
- Jan mal chaos vo svojom účtovníctve, takže najprv som mu dávala do poriadku tieto veci. Lenže jeho fotografie a jeho vplyv ma priamo nabádali, aby som si skúsila niečo urobiť aj sama. Jan ma často fotografoval a ja som si chcela vyskúšať, aké je to stáť na druhej strane. Mala som vlastné nápady, ktoré som chcela vidieť aj na papieri.

Miloš Forman. FOTO: Sára Saudková

Na vašich fotografiách je vidieť jeho vplyv.
- To je samozrejmé. Na jeho fotografiách som sa učila remeslu, učila som sa, ako model nasvietiť, ako fotografiu nakomponovať, a tak som kopírovala jeho tvorbu. No a potom prišiel čas, keď som už nepotrebovala kopírovať, ale stala som sa sama sebou. Už som nebola batoľaťom, ktoré treba viesť, ale kráčala som sama.

Koľko ste pokazili fotografií, kým ste boli sama so sebou spokojná?
- Mne sa, našťastie, podarila už tá prvá. Ak by to tak nebolo, asi by som sa dnes živila inak. Inšpirovaná bola jedným obrazom maliara Balthasara Klossowského de Rola, známejšieho pod menom Balthus. Ten rád maľoval dospievajúce, provokujúce dievčatá, na ktorých je vidieť, že sú to napriek mladosti poriadne mrchy.

Český, ale aj slovenský bulvár vás priamo miluje. Prekáža vám, ak sa v novinách pretriasajú aj vaše intímnosti z osobného života?
- Bulvár sa musí niečím kŕmiť. Niektorí tam sypú informácie o sebe sami, a ak žiadne nemajú, tak tam nasypú aj nepravdy. Ľudia to majú radi. Odvádza to pozornosť od ich prázdneho života. Som fascinovaná, keď idem metrom a ľudia sú prilepení k novinovej stránke a počujem samé: Tá cundra, ten... Proti novinárom nemám nič, robia si svoju robotu. Som voči bulvárnym správam imúnna. O mne vypovedajú moje fotografie, nie bulvárne správy.

Ivan Krajčovič