Blog Šoková terapia: Žeby šťastná trojka?

BLOG - Šoková terapia | 24.3.2011, 00.00, Tatiana Čuperková

Z každej strany sa na nás rútia horoskopy, maily plné prianí, povery a porekadlá. Každý z nás sa už stretol s otázkou, aké je jeho šťastné číslo. Priznávam, že ja na šťastné čísla veľmi neverím. Už len z toho dôvodu, že keby to fungovalo, som milionárkou.

Občas aj ja podám loto a vyplním ho mojimi údajne šťastnými číslami. A zakaždým zostane z výherného tiketu len kus nepodstatného papiera... Na druhej strane, priznávam, že je jedno číslo, ktoré sa už pekných pár rokov motá mojím životom. Neviem, či ho mám označiť za šťastné. Skôr za osudové.

Všetko sa to začalo prijímačkami na strednú školu. Ako dobrá žiačka som bola presvedčená o tom, že sa nepotrebujem zúčastňovať na doučovaní. O to studenšia bola sprcha, keď som zistila, že som neurobila (!!!) testy z matematiky. Priznávam to teraz už bez hanby, ktorú som vtedy cítila. Fakt som „urobila“ matiku na nedostatočnú. Prvé dva roky som teda chodila na gympel v inom meste, kde nebolo treba ísť na prijímačky. Domov som sa vrátila o dva roky neskôr, keď sa uvoľnilo jedno miesto a ja som mohla prestúpiť.

V štvrtom ročníku som robila vodičské skúšky. Jazdu som zvládla bez problémov, aj keď sa v to februárové predpoludnie vonku čerti ženili. V testoch mi chýbal jediný bod, aby som ho spravila. Učila som sa tentoraz poctivo, ale zjavne som mala spraviť vodičák až na druhýkrát. Dnes je to už 13 rokov, čo ho mám, a zatiaľ jazdím bez jedinej nehody.

Po skončení strednej som sa hlásila na vysokú školu. Dala som si prihlášku na tri výšky, nezobrali ma ani na jednu. V osemnástich rokoch to bolo pre mňa obrovské sklamanie. O rok neskôr som sa dostala na všetky tri školy, kam som si podala prihlášku. Už ma to ani veľmi neprekvapovalo. Som asi dieťa druhých pokusov...

Z rozpadu môjho prvého vážneho vzťahu som sa spamätávala niekoľko mesiacov. Nedokázala som sa zmieriť s tým, že človek, ktorému som bezhranične verila, ma dokázal celé mesiace klamať vo všetkom. Do druhého vzťahu som vchádzala veľmi opatrne. No podľahla som mu úplne, keď ma dotyčný ubezpečil, že mu môžem veriť. Žiaľ, bolo to v čase, keď mi za mojim chrbtom klamal tak, že sa aj stromy na Sibíri zazelenali. Bolo to prvýkrát v mojom živote, čo mi skutočne vážna vec nevyšla na druhýkrát. Dnes si hovorím: Žeby som začala veriť na šťastnú trojku?