Retro: Muž s veľkým M a univerzita len s dvoma fakultami

RELAX - Retro | 31.3.2012, 07.57, Benjamín Škreko

Kolegovia z Nového Trnavského hlasu extra (NTHE) spred dvadsiatich rokov si z nás asi chceli spraviť srandu.

Tejto zimy sa hokejová mlaď na trnavskom zimáku vyšantila do úmoru. FOTO: Miroslav Vajgel

Náš pôvodný zámer bol uverejňovať retrohlas tak, aby sme zachovali zhodné číslovanie oboch periodík, čo by znamenalo aj blízkosť dátumov, teda i príbuzných sezónnych tém.

Minulý týždeň sme sa ešte ako-tak chytali. Naša dvanástka mala dátum 22. – 28. marca, rovnaké číslo NTHE vyšlo s dátumom 28.3. – 3.4.1992. A zrazu...
A zrazu mám v ruke ďalší NTHE v poradí, a tí beťári si vymysleli dvojčíslo.

Namiesto trinástky mám v ruke noviny číslo 13. – 14 s dátumom 4. – 10. apríla 1992. Neostáva mi iné, iba z neho urobiť dve pokračovania retrohlasu, inak je rytmus v keli. Páni pochopia, dámy prepáčia.

Oddanosť a irónia
Spomenie si ešte niekto na veľkú éru Vladimíra Mečiara? Práve pred dvadsiatimi rokmi hviezda Hnutia za demokratické Slovensko pod jeho pevným vedením dosiahla nebeské výšiny.

Jednou z osobností po boku neohrozeného predsedu bola aj Oľga Keltošová. Nový Trnavský hlas extra sa potešil, že na mítingu hnutia v Bratislave dostal od nej rozhovor. Tu je z neho pár ukážok:

Nedávno ste získali prvenstvo v ankete populárneho časopisu Slovenka o Ženu roka 1991. Komu by ste vy najradšej udelili podobný titul?
- (Smeje sa. – Vtedy ešte neboli smajlíky; poznámka B. Š.) Ja osobne považujem za človeka s veľkým Č svoju mamičku, bez ktorej by som nemohla účinkovať v politike. Bolo by to nemysliteľné. Mamke vďačím za veľa. A čo sa týka mužov? Na to vám momentálne neviem odpovedať. Veľmi si vážim pána Mečiara, aj keď sa s ním často vo viacerých veciach nezhodnem. Ale aj tak si ho vážim nielen ako politika, ale aj muža.

Ste bývalá úspešná novinárka a aj teraz občas v Novom Čase objavíme nejaký váš článok. S kým by ste vy osobne najradšej na svete urobili interview?
- Napadá mi jediný takýto človek. Je to Boris Jeľcin. Sprevádzala som ho počas jeho návštevy v ČSFR v máji minulého roka. Vtedy ešte nebol prezidentom, no i tak ma tento mimoriadny človek nesmierne zaujal. Pokúsila som sa s ním urobiť taký malý novinársky rozhovor v aute, ale zatiaľ som ho v žiadnych novinách nepublikovala. Možnože to uverejním až vo svojich memoároch.

Čo si myslíte o Ivanovi Čarnogurskom, ktorého momentálne väčšina bežných smrteľníkov zahŕňa kritikou?

- Ešte v období, keď som pôsobila vo funkcii podpredsedníčky Slovenskej národnej rady, som sa ubezpečila, že Ivan Čarnogurský rozumie všetkému. Je to zázračný pánko, ktorý najlepšie zo všetkých rozumie tvorbe ústavy, vedeniu Hydrostavu, predsedníctvu slovenského parlamentu... Takže ruky preč od neho.

Detičky na nočníčku vždy zaberú. Takto citovo vydierali pred dvadsiatimi rokmi kolegovia z NTHE abonentov: „Ja to mám bez problémov. Trnavský hlas extra čítam pravidelne, mamina totiž nezabudla na predplatné...“ FOTO: NTHE

Veľkorysý projekt
Vidno, že Oľga Keltošová ovládala v prípade svojho šéfa umenie pochlebovania a v prípade politických odporcov umenie irónie, až sarkazmu. Obe polohy tohto majstrovstva jej na dlhé roky zabezpečovali vysoké funkcie. Ale jedno jej treba pripísať k dobru, a to poslaneckú podporu pri vzniku Trnavskej univerzity.

„Znovuzrodenie...“ začína sa nadpis článku o veľkej udalosti v živote mesta. „Každého Trnavčana, ktorý len trocha sleduje dianie v meste a nezabúda sledovať aj masmédiá na Slovensku, potešila správa, že Slovenská národná rada sa na svojom marcovom rokovaní zaoberala aj otázkou zriadenia Trnavskej univerzity, ktorá chce byť nasledovníčkou bývalej, založenej pred 357 rokmi Petrom Pázmaňom.

Dňa 25. marca bol v Slovenskej národnej rade prijatý zákon na zriadenie Trnavskej univerzity s účinnosťou od 1. júla 1992. Tento deň začína písať históriu znovuzrodenia univerzity, na ktorú sú Trnavčania hrdí...“

Autorom projektu novej univerzity a jeho hlavným protagonistom bol profesor Július Kováč. Projekt počítal so šiestimi fakultami a bol dotiahnutý až do takých detailov, ako učebné plány, personálne obsadenie, priestorové a materiálne zabezpečenie a ich rôzne variácie.

Prekonané očakávanie
„A či bol vybraný optimálny variant?“ kladie rečnícku otázku prof. Kováč. „Nebol. Bolo veľa vplyvov, ktoré nás donútili uskromniť sa s dvoma fakultami. Tými, ktoré vybrala a odporučila akreditačná komisia. V tejto chvíli to však nie je podstatné.

V rozvoji Trnavskej univerzity nám nič nebráni a trocha skromnosti nezaškodí. Vybudovanie univerzity nie je dielo okamihu, je to dlhodobý proces. Osobne som presvedčený, že s jej rozvojom porastie aj mesto Trnava a trnavský región.“

K tomu stačí iba dodať, že slová pána profesora boli prorocké. Napokon má Trnava univerzity dve a obe s pevným zástojom v systéme slovenského vysokého školstva.

Dajte na prístroje!
Smútok doľahne na čitateľa starých novín, že slovenské zdravotníctvo sužujú finančné suchoty už dvadsať rokov. V článku O pediatrii trochu inak analyzuje vtedajšiu situáciu na detskom oddelení trnavskej nemocnice primár Stanislav Križan.

„...dieťa, odtrhnuté od matky, prežíva určitý stres, je to preňho niečo neprirodzené. Ak je nutná hospitalizácia a príde k nám na oddelenie, je preto našou prvoradou snahou jeho pobyt u nás skrátiť.

Ak k nám príde dieťa na diagnostické vyšetrenie a ak chceme, aby teda jeho pobyt bol čo najkratší, je to, samozrejme, závislé od prístrojového vybavenia. Kvalitný prístrojový park umožňuje podstatne skrátiť hospitalizáciu...

Potrebovali by sme napríklad elektrokardiograf. Stojí okolo dvestotisíc korún...“ Ale v rezorte na takéto maličkosti peniaze neboli. Čo teraz? „Nezostáva nám nič iné,“ hovorí primár Križan, „len získavať finančnú pomoc hľadaním sponzorov.

Veľmi by sme potrebovali inhalátory, zvlhčovače vzduchu...“ A optimistická pointa? V tom čase bol jediným sponzorom oddelenia malý podnik, ktorý dnes už dávno neexistuje. Dúfajme len, že ho nepoložila práve pomoc chorým deťom.