Rozália je knihovníčkou vyše polstoročie. Nechcú ju dať ani za nič!

RELAX - Príbehy | 3.4.2012, 09.32, Katarína Rosinová

Na postoch knihovníčok je len veľmi malá fluktuácia. Tety, ktorá nám prvýkrát ukázali svet kníh, stretneme medzi regálmi aj po rokoch. Tykajú nám, aj keď máme už vlastné deti, a nám to vôbec nepríde zvláštne.

Bez nej by to v bukovskej knižnici nebolo ono. FOTO: Autorka

Asi v nás stále vidia malých štupľov, ktorí sa išli potrhať za Tromi pátračmi či obrázkovými encyklopédiami.

Obecnú knižnicu v Bukovej vedie od roku 1954 Rozália Kiripolská (78). Už pred piatimi rokmi dostala za svoju prácu ocenenie od trnavského župana. Dnes je zrejme služobne najstaršou knihovníčkou na Slovensku – už päťdesiatosem rokov.

V malej miestnosti v prístavbe obecného úradu strávila toľko času, že v dobrom slova zmysle už patrí k inventáru knižnice. Bez nej by to skrátka nebolo ono...

Výpoveď neprijal
Detí v Bukovej ubúda a dlhoroční vášniví čitatelia postupne vymierajú. Aj preto je knižnica otvorená len dve hodiny v piatok popoludní. Pani Rózka tam však trávi oveľa viac času. „Včera prišli žiaci zo školy a škôlky. Minule som tu zase bola dva týždne v kuse, robili sme inventarizáciu kníh,“ hovorí. Bez počítača je inventúra fuška. Každú knihu treba vybrať z regálu a vyčiarknuť.

„Už by som asi nezvládla naučiť sa robiť s počítačom. Starostovi som hovorila, aby si našiel niekoho iného, ale čo viem, zatiaľ nehľadal. Vraj kým sú so mnou ľudia spokojní, môžem tu byť. Dala som aj výpoveď, ale neprijal ju,“ dodáva s úsmevom.

Rozália Kiripolská má o všetkých knihách prehľad. Aj bez počítača: FOTO: Autorka

Sťahovala sa s knižnicou
Rodáčka z Pečeniad sa do Bukovej dostala na umiestenku. „Začala som učiť a dali mi na starosť obecnú knižnicu. Potom som sa tu vydala a vychovala štyri deti. Už mám vnúčence aj pravnúčence,“ rozpráva svoj príbeh.

S knižnicou sa sťahovala dohromady trikrát. „Najskôr sme boli v starej škole, potom v novej budove školy v šatni, odtiaľ sme sa presťahovali do bývalej mliekarne. Tam bolo vlhko, veľa kníh sa zničilo. Nakoniec sme sa premiestnili do tejto budovy, kde sme už asi pätnásť rokov,“ hovorí a obzerá sa okolo seba kritickým okom.

„Veru, už by to tu potrebovalo trošku zveľadiť. Bola som sa pozrieť v iných dedinských knižniciach a niektoré sú naozaj pekné. Majú drevené regály, ktoré sú nižšie, takže každý dočiahne až na samý vrch. Tu potrebujem schodíky,“ povzdychne si, no zároveň dodáva, že keď je kríza, inak to asi nejde.

Na knižnicu nie sú peniaze. „Ani nové knižky sa už nekupujú, posledné pribudli pred dvomi rokmi,“ hovorí a ako dôkaz ukazuje prírastkový zoznam. Zažltnutý zošit je tu odjakživa a zahŕňa každú jednu knižočku.

Prírastkový zoznam sa už dlho nerozšíril. FOTO: Autorka

Detí ubúda
O knihách v regáloch má prehľad. Presne vie, kde sa nachádza každá z takmer štyritisíc kusov. Horšie je, keď prídu deti a všetko poprehadzujú. Ale jej to neprekáža. Deti má veľmi rada a ešte radšej, keď čítajú.

Niekedy prídu za celé dve hodiny len traja ľudia, vtedy je tam trochu smutno. No keď sa vo dverách objaví skupinka školákov, ihneď jej zažiaria oči: „Len poďte ďalej,“ teší sa zo spoločnosti.

Kedysi sme mávali otvorené dlhšie. „Je to cítiť, že detí ubudlo. Menej ich tu býva a asi aj menej čítajú.“ Čísla hovoria za všetko. Pred rokmi mala bukovská knižnica aj sedemdesiat nových čitateľov za rok. V roku 2009 ich bolo 57, v roku 2010 už len 45 a o rok neskôr ešte o dvoch menej. „Tento rok sa ich zatiaľ zapísalo len štrnásť. No to sa ešte určite zvýši,“ nestráca nádej.
 

Najstaršia knihovníčka má pre každého milé slovo. Ani na tých, ktorí dlho nevracajú knižky, sa nevie poriadne nahnevať. Len ju mrzí, že musí vypisovať upomienky.

Keď odchádzam z jej kráľovstva, stretávam skupinku čitateľov. „My si tu namiesto nej ani nevieme nikoho iného predstaviť. Snáď tu s nami ešte dlho vydrží,“ želajú si.