Ešte pred sto rokmi mal Hrubý kostol sedem zvonov

RELAX - Na ulici | 9.2.2011, 00.00, prispievatelia

Skupinku milovníkov dejín Trnavy, ktorí sa pred časom vydali v sprievode františkánskeho mnícha po stopách dávnych vyberačov mestských daní, sme zastihli v Kostole sv. Mikuláša. Práve sa chystajú opustiť interiér a vystúpiť do južnej veže. Zblízka si chcú obzrieť zvyšné tri kostolné zvony. Zvyšné preto, lebo pred prvou svetovou vojnou ich bolo ešte päť a ďalšie dva v čase smútku vyzváňali v severnej veži.

Hrubý kostol je na vedute celkom vľavo. Reprofoto: Laco Šebák

„Skôr, ako sa vydáme k zvonom,“ začal františkán, „si zhrňme doterajšie poznatky o tejto stavbe. Ak nerátam skoro štyristoročnú skicu v omietke, nedávno objavenú v podkroví nad sakristiou, stavitelia nám nezanechali ani len náčrtok. Ani z neskorších prestavieb. Topiaci sa však aj slamky chytá. Takýmito slamkami sú aj nie vždy zaručene presné rytiny s pohľadom na Trnavu. Tieto veduty ale nezaručujú skutočný čas zobrazenia mesta a jeho stavieb.“
 

„Dovolíte?“ S týmto slovkom fráter Georgius podišiel k jednému z poslucháčov a vytiahol mu spod pazuchy publikáciu od Hadriána Radvániho Stará Trnava v obrazoch. „Za najstaršie zobrazený farský kostol môžeme považovať miniatúru grafika prvej trnavskej tlačiarne Lukáša Péčiho. Pre gregoriánsky kalendár, ktorý mal byť v Uhorsku zavedený v roku 1583 (no nepodarilo sa), je na jednom z 52 drevorezov veľmi pravdepodobne aj tento kostol. Zobrazený je zozadu, teda z východnej strany, spoza hradieb. Má dve veže; južná, ako si povieme neskôr, bola v čase vzniku rytiny čerstvo prestavaná do dnešnej podoby, a skutočne, jej kupola má na obrázku súčasné tvary. Strecha severnej veže je iná, tú čakala prestavba o storočie neskôr.“ Georgius zatvoril významnú, hoci útlu knižku a vrátil ju majiteľovi.

Rečami vedút

„Chronologicky ďalším zobrazením Hrubého kostola je tzv. Hoefnagelova veduta, ktorú som vám nedávno daroval vo forme samostatných grafických listov.“ Kostolom zašušťali papiere. „Táto rytina vyšla knižne prvýkrát iba päť rokov po jednolistovom gregoriánskom kalendári z Telegdyho tlačiarne. Časť historikov zobrazenú panorámu mesta, hoci s jednoznačným označením, že ide o Trnavu v Hornom Uhorsku a sídlo biskupa, pre niektoré rozporuplné prvky nepokladá za Malý Rím. Dajme tomu, že o Trnavu ide. Hrubý kostol sa nám na rytine javí ako jednoloďový, bez operákov stien, s krátkou apsidou namiesto tridsať metrov dlhej svätyne. No do očí najviac udierajú tri kostolné veže. Cibuľové zakončenie dvoch postranných veží pripomína dnešný tvar, no bez hornej nadstavby. O nadstavbe na základe dendrologického výskumu vzoriek jej pôvodných drevených častí vieme, že vznikla v 70. rokoch 16. storočia. Najprv len na južnej veži. Ak veduta zobrazuje Trnavu, čo vtedy nik nespochybňoval, ide o zobrazenie situácie staršej ako Péčiho drevorez. Jej autor zrejme pracoval podľa skoršej, nedochovanej predlohy.“

Kde je stredná veža

Georgius znovu naštartoval svoj prehliadač obrázkov, na ktorom sa čoskoro objavila iná modifikácia našej veduty. „Odtlačok Hoefnagelovej medirytiny vychádzal v knihách miest Európy aj v ďalšom storočí. V roku 1685 sa v antverpskej publikácii Uhorské mestá objavila dokonca jej ďalšia verzia v podaní rytca Gašpara Bouttata. Ten na nej zmenil iba figurálny motív v popredí. Nápis, tentoraz pod obrázkom mesta, znovu hovorí jasnou rečou - Tyrnavia vulgo Dyrna, Superioris Hungariae, civitas et episcopatus.

Románska stopa

No holandský turista s knihou ešte voňajúcou tlačiarenskou čerňou v podpaží by v Trnave márne hľadal nejaký kostol s tromi vežami. Stredná veža už nestála najmenej stodvadsať rokov, pravda, ak nejestvovala iba ako dočasný pozostatok pôvodnej románskej stavby, takrečeno za pochodu prerábanej na gotickú. Bouttatova veduta nám slúži predovšetkým ako dôkaz o časovej nedôveryhodnosti zachytenia reality. Inak je to ale s trochu starším drevorezom, vydaným tunajšou univerzitou, prvýkrát v kalendári na rok 1658. Jeho autorom je Johann David Ther Portten, ktorý istý čas v Trnave skutočne žil a pracoval, teda ju osobne dobre poznal. Mesto zobrazil z netradičnej, severnej strany. Na priečelí Hrubého kostola vidno v popredí menšiu vežu, južná veža za ňou je vyššia o spomínanú nadstavbu na cibuľovitej kopule. Zdá sa, že murivom sú rovnako vysoké, teda v literatúre jej často tradované zvýšenie o tretinu výšky bolo realizované už dávno predtým. Spočiatku totiž slúžila ako jediná zvonica kostola. Túto pôvodne štvorhrannú vežu bez medziposchodí a s vchodom z ulice pristavili už k postupne rozoberanému románskemu kostolu ako prvú časť dnešného kostola niekedy v prvej polovici 14. storočia. Na samom vrchu tejto šachty bol upevnený zvon Štefan, ktorý sa neuveriteľne zachoval dodnes vo vedľajšej južnej veži.“
Georgiov prehliadač zmizol v ktoromsi záhybe jeho habitu. „Pozreli sme si najzaujímavejšie veduty, ktoré by nám mohli priblížiť pôvodný výzor kostola i jeho neskoršie premeny. No bádatelia sa pri takejto skladačke spoliehajú aj na písomné záznamy. Dátum vyúčtovania, druh použitého materiálu a profesia majstra niekedy prezradia viac, ako len stručný zápis v účtovnej knihe. Pokračovanie nabudúce.

LACO ŠEBÁK