Trnavské rybníky
reklama

Baby Babku vedia prehovoriť. S jednou to vyjde, s druhou nie

RELAX - Tí sú naši | 10.4.2012, 13.27, Vladimír Kampf

Ťažko povedať, do ktorého umeleckého odvetia aspoň trochu nefušoval. Peter Babka je výtvarník, fotograf, sochár, pedagóg... Vážny pán trnavského kultúrneho života.

Baby Babku vedia prehovoriť. S jednou to vyjde, s druhou nie

Výtvarník a všeumelec Peter Babka vo svojom kráľovstve. FOTO: Autor

reklama

 

Narodil sa v Bratislave. Vyrastal na Ostravsku v Havířove, kam išiel jeho otec za baníka. Už tam začal chodiť do ľudovej školy umenia, ktorá sa mu stala osudom na celý život. „Musel som chodiť jedenásť kilometrov do Ostravy. V starom Havířove ešte v tom čase žiadna umelecká škola nebola,“ spomína.


Základnú školu končil posledným ročníkom opäť v Bratislave. Dostal sa na umeleckú školu a začal sa učiť kamenosochárstvo. „Som vyučený kamenár. Po tejto škole som išiel na vysokú študovať pedagogiku.

 

Do kameňa už skoro vôbec nerobím. Ešte pár rokov po škole ma to držalo. Teraz mi je bližší kov a najmä drevo, do ktorého sa chcem pustiť trochu viac,“ hovorí Peter.

reklama

 

Sen.


Bezodný zdroj
Po pedagogickej fakulte rok učil na Základnej umeleckej škole v Považskej Bystrici. Rok strávil na povinnej základnej vojenskej službe, a potom sa definitívne prisťahoval do Trnavy.

 

Päť rokov robil na osvete metodika pre výtvarníctvo, fotografiu, film a názornú agitáciu a propagáciu. Keď sa uvoľnilo miesto na trnavskej ľudovej škole umenia, neváhal. Z učiteľa sa nakoniec stal riaditeľ. „Neustále sme menili miesto. Boli sme taká kočovná škola,“ smeje sa.


Výtvarné cítenie nemal po kom zdediť, ale: „Mama robila v tlačiarni. Mal som bezodný zdroj papiera. Keď má človek takúto výhodu, dokáže ju využiť. Dostala sa aj k zaujímavým lacným knihám. Tie však boli bez ilustrácií. Tak som si ich čítal a kreslil ich do nich. Dedko mi občas ukázal nejaké grify. Moja umelecká činnosť sa začala kreslením.“

 

Hradby.


Unikol katastrofe
S fotografiou si začal v siedmej triede na základnej škole ešte v Havířove. S kamarátmi si za zber papiera a druhotných surovín kúpili prvé fotoaparáty a filmy. „Úplne prvý film som si dal ešte vyvolať v komunále.

 

Druhý som si už robil sám v tanieroch na záchode a v kúpeľni. Problém: Po vývojke zostávali hnedé až čierne fľaky a po ustaľovači zasa biele. Peter, našťastie, unikol tejto katastrofe a mama mu nikdy nevynadala. Dával si pozor. Svoje si odtrpel až neskôr, keď manželke pri vyvolávaní veľkých zväčšenín zničil záves v kúpeľni.


Na základnej umeleckej škole učil hneď aj fotografiu. V Trnave k nemu chodilo veľa dnes už ostrieľaných majstrov, ako je napríklad Roman Pavlovič, Palo Pecha, Peter Vráblik... Učil tridsaťšesť rokov.


Bývalé žiačky
Prechod z ceruzky na fotopapier či použitie filmu alebo digitálneho záznamu mu nerobí problém. Keď sa mu zažiada, siahne aj po iných materiáloch. Vo fotografii však zostáva verný aj klasike. „Dalo mi to nové možnosti, keď ľudia opúšťali film, zlacneli materiály a aj technika.

 

Čakám, že aj čipy budú postupne zlacňovať a že sa mi podarí dostať aj k nejakému lacnejšiemu veľkoformátovému. To by bola paráda. Pol milióna korún zatiaľ nemám,“ smeje sa.


Jeho fotografická kariéra začínala celkom normále: Zvieratká, zátišia, krajinky, prefotené vlastné dielka, mesto, ľudia. Postupne sa dostával k prvým modelkám. Pre ne si ho ešte dnes kolegovia doberajú.

 

 

Alžbeta.

 

Sám hovorí, že sa ani veľmi snažiť nemusel, že to prichádzalo celkom prirodzene a samo. Nechodí po uliciach a nikoho do fotografovania nenúti. „Väčšinou sú to moje bývalé žiačky, ktoré chodili ku mne na výtvarnú. Môžu to byť aj ich kamarátky alebo niekto, kto sa mi sám ponúkol. Istý čas som robil aj pre modelingovú agentúru.“


Okrem modeliek fotografuje už dlhé roky aj pre trnavské divadlo. Mladé herečky, ktoré na začiatku fotografoval, sú už dnes babičky.


Dáma je dáma
Neviem si predstaviť, ako to Peter robí. Ráno sa zobudí a rozhodne sa, či bude fotograf, výtvarník alebo niečo vytvorí z dreva? „No, ráno keď sa zobudím, mám práve najviac nápadov,“ vysvetľuje. „Toto sú tie nápady,“ ukazuje na škatuľu plnú rôznych rýchlych skíc na malých poznámkových papieroch.

 

„Nakreslím si kompozíciu a nejaké ďalšie atribúty, aké má byť pozadie, póza a tak. V tomto štádiu je to úplne jedno, čo to bude. Ja tomu hovorím: geniálne nápady. Tých má človek málo, preto si ich zbieram. Hovoril som si, že raz, keď mi to prestane páliť a budem na dôchodku, tak si ich oživím. Na dôchodku už som...

 

Budem siahať do škatule a vyberať si. Nie je podstatné, akou technikou ich urobím, aj keď niektoré vznikali špeciálne na plastiku, maľbu alebo fotografiu. Stáva sa mi, že si načrtnem fotografiu, a potom je z toho obraz. Niekedy si to zasa nafotografujem a upravím v počítači.

 

Ono sa to vyvinie podľa toho, ako to vyjde jednoduchšie. Často si námet opakujem, kým sa mi vyformuje. Je to ako s modelkami. S jednou to vyjde, s druhou nie a stále to môže byť ten istý motív. Jedna do koncepcie nezapadne, iná áno.“


Jednu zo svojich modeliek fotografuje už od piatich rokov, ale zakázal mi napísať, koľko má teraz. :-) Niežeby to Petrovi uberalo na vážnosti, ale dáma je dáma. Stále však vyzerá veľmi fotogenicky. V Trnave asi nie je taký rekordér.

 

Akt pri okne.


Vidieť svet
Keď bol malý, chcel byť námorník. Odmala chodil s dedkom k Dunaju na ryby a obdivoval lode, ktoré sa plavili okolo. „Keď som sa rozhodoval, kam pôjdem na školu, rozmýšľal som aj nad lodenicami v Komárne, odkiaľ by som sa už nejako prifaril na palubu.

 

Baby spolužiačky ma však prehovorili, že mám talent a mal by som ísť na umeleckú školu. Vtedy za nás rodičia nerozhodovali. Vlastne ani nevedeli, že som bol na talentovkách.“


Chcel plávať, vidieť veľký svet, ale zakotvil nadlho v Trnave. „Je mi to aj ľúto. Spomínam najmä na čas, keď som pôsobil v Považskej Bystrici. Tam je z jednej strany rieka a z druhej kopce. Mohol som mať pokope moju vodácku a lyžiarsku vášeň,“ hovorí. „Oženil som sa. Manželka spievala v Trnave, tak sme sa v nej usadili.“


Minulý rok mal autorskú výstavu. Svojich vášní sa však nevzdáva. Vedie fotografický krúžok v Kalokagatii, fotografuje divadlo a v lete sa chystá robiť niečo s drevom. „Začal som si dávať dokopy vlastné fotografie osobností umeleckého života, s ktorými som sa stretol.

 

V júni chodíme každý rok do poľského Zabrze na úžasný kresliarsky festival. Chcel by som získať nejaké grantové prostriedky a urobiť tu v Trnave o tom výstavu. Dúfam, že sa mi to podarí.“

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda balík výhod
reklama