Najfotogenickejší školník oslávil osemnáste narodeniny

RELAX - Príbehy | 22.4.2012, 08.30, Katarína Rosinová

Je múzou všetkých trnavských fotografov a z fotografií, na ktorých pózuje, by mohli urobiť samostatnú výstavu. Rudolfa Kremeňa ľahko spoznáte podľa dlhej bielej brady a vlasov. Prezývajú ho Chocholúšik.

Rudolf Kremeň už vraj pózoval všetkým trnavským fotografom. Najviac kamarátovi Petrovi Babkovi.
 

Pôvodom Novomešťan nemá s ničím a s nikým problém. Neprekáža mu ani do nemoty pózovať a nechať sa štylizovať do rôznych netradičných polôh. A fotografi to využívajú. Asi najviac jeho dobrý kamarát Peter Babka, ktorý vraj všetky zábery s ním nevie ani zrátať.

Večne mladý
Málo chýbalo a volal by sa Adolf, otec si to však v pravej chvíli rozmyslel a vymenil začiatočné písmeno za dve iné. Rudolf nedávno oslávil svoje osemnáste narodeniny, hoci už má sedemdesiatdva rokov. Na tento svet totiž prišiel 29. februára 1940.

„Keď som mal pätnásť rokov, skončil som základnú školu. Keď som oslavoval pätnáste narodeniny, išiel som zo základnej školy do penzie,“ vtipkuje školník na dôchodku. Oslavovať narodeniny raz za štyri roky nie je sranda.

Niektorí to riešia oslavou deň pred alebo po, on však nie. „Aj v robote, keď som mal narodeniny, musel som priniesť štyri fľaše naraz. Bola to fuška,“ spomína so smiechom.

Zavážil kompliment
Jeho charizmatická brada má samostatný príbeh. „Keď som robil školníka, za celé prázdniny sme mali vymaľovať školu. Začali sme ráno o šiestej a ťahali sme do večera do ôsmej. Keď sme skončili a začal sa školský rok, mal som takúto bradu. Nebolo kedy oholiť sa.

Rozhodujúce bolo, že prvá učiteľka, ktorá prišla do školy, povedala: Pán školník, vám to ale svedčí!“ Kompliment od ženy zavážil natoľko, že si bradu ponechal doteraz. Pochvaľuje si. „Všetci ma podľa nej spoznajú a odkedy ju mám, som akýsi pokojnejší. Už chápem Arabov...“

Bývalý školník má mnoho tvárí.

Atómka a škola
V byte na Vodárni býva len s manželkou. Tri deti sa už rozutekali po svete. Hoci v Trnave žije dlhé roky, stále sa cíti byť žochárom. V Topoľčanoch totiž strávil mladosť a vyučil sa za strojného zámočníka, hoci vždy túžil po štúdiu psychológie alebo filozofie.

„Precestoval som krajinu od Michaloviec až po Cheb. Vystriedal som trinásť alebo štrnásť zamestnaní, robil som zámočníka, železničiara i baníka. Aj v Tatrasvite, aj v tehelni v Batizovciach. Z tehál, ktoré som vyrobil, postavili hotel FIS na Štrbskom plese, a potom našu prevádzku zrušili.“

Do Trnavy ho priviedla práca. „Ťahal som sa čo najbližšie k môjmu rodisku. Jediné voľné miesto bolo v atómke, tak som tu zakotvil. Zaujímavé bolo, že ako chlapec som vždy prosil rodičov, aby sme išli na výlet do Malého Ríma, aspoň na dva dni.

Teraz som tu desaťročia a nemôžem sa odtiaľto dostať.“
V atómke mal na starosti chladenie reaktora. „To ma bavilo, aj keď to bola veľká zodpovednosť. Je mi ľúto, že atómka dopadla tak, ako dopadla, i keď som pri piskote čerpadiel takmer prišiel o sluch.“

Páčila sa mu aj práca v škole, medzi deťmi. „Jediná chyba bola, že som bol na nich málo prísny. To mi povedali tí, ktorí už majú školu za sebou.“

Narodeniny oslavuje raz za štyri roky.

Školníka robil dvadsať rokov, od 1986. do 2006. dovedna na štyroch školách. „Na všetky spomínam v dobrom. Keby ste tam mohli napísať, že ďakujem všetkým školským kolektívom, že to so mnou vydržali. A žiakom, že na mňa nezabudli. Ja na nich myslím často.“

Najradšej by sa do školy vrátil, na dôchodku sa nudí. Dlhú chvíľu si kráti maľovaním a výrobou sústružených svietnikov. Zbiera samorasty a kedysi mal zbierku starých magnetofónov a rádií. „Bolo toho za šesť áut, všetko som rozdal zberateľom do Dubnice, Prievidze a Bratislavy.

Doma som to už nemal kam dávať. “ Kedysi tiež skúšal fotografovať. Dodnes je hrdý na fotografiu svojej dcérky, keď mala jeden a pol roka, s vtáčikom, ktorý sa učí lietať.

Zachránili ho mačky
Rudolf Kremeň má okrem netradičného dátumu narodenia netradičný aj deň, kedy sa narodil znovu. Pred dvomi rokmi prekonal mozgovú príhodu. „Bolo 1. apríla a na tento deň vyšiel Zelený štvrtok.

Teraz neviem, kedy mám znovuzrodenie oslavovať. Keď na Zelený štvrtok, budú ma ohovárať, že sa chcem priblížiť Kristovi, ktorý vstal z mŕtvych len o tri dni neskôr. Keď na prvého apríla, budú si myslieť, že si robím žarty,“ zamýšľa sa.

Tvrdí, že život mu vtedy zachránili kocúrik Ciceno a mačička Cicena. „Keď sa to stalo, bola noc a nikto pri mne nebol. Žena bola preč na tri mesiace. Mačky mi stáli na prsiach a strašne mraučali, oblizovali mi čelo, až mi otvorili oči.

Nemohol som sa hýbať ani rozprávať. Nakoniec to pomaličky odišlo, hoci stále mám problém s ľavou nohou. Pomohli mi, aj keď som dostal infarkt, a zachránili ma pred zlodejmi. Spávajú za dverami, ale z ničoho nič vbehli ku mne do postele.

Vedel som, že sa boja cudzích ľudí, tak som vyšiel von a už som len zazrel niekoho utekať dolu schodmi. Mačky vedia vycítiť veľa vecí...“