VIDEO: Dole vodou je to takmer pohoda

RELAX - Reportáže | 24.4.2012, 17.44, Vladimír Kampf

Lodného kapitána robí už dvadsať rokov. Milan Novosedlík hovorí, že keby nebolo pochopenia jeho manželky a rodinného zázemia, tak to môže už dávno zabaliť. Keď odíde zo Špačiniec na loď, všetko zostáva na nich.

Milan strávi počas plavby štrnásť hodín za kormidlom.
 

Je z Modranky, býval v Trnave a teraz má dom v Špacinciach. Na Modranku však nedá dopustiť. Plával na niekoľkých európskych riekach. Dunaj prešiel služobne celý až po Čierne more.

„Doba sa zmenila aj na riekach. Kedysi bývalo na lodiach veselo. Všade plno ľudí. Kúpili sme niekde sviňu, urobili sme si zabíjačku. Postávali sme všelikde. Dnes je to len o robote. Na lodi nás je minimum.“

Na nákladnej lodi A-Quadraat, ktorej posádku som spod Viedne do maďarského Adony štyridsať kilometrov pod Budapešťou posilnil aj ja, sú minimom traja ľudia. Kapitán a dvaja lodníci. A-Quadraat je stodesaťmetrová šífa.

Riadiaci pult lode. Aj tu vidno kopu techniky, ktorá uľahčuje plavbu.

Žiadna mrňavá kocábka. Na menších lodiach stačí aj jeden lodník. „Stres, naháňanie... Do toho kríza. Prepravné tarify klesli, nafta išla hore,“ hovorí muž za kormidlom. „Keď som začal plávať, stálo tisíc litrov nafty stopäťdesiat eur.

Dnes stojí sedemstopäťdesiat! Sme na hrane. Roboty je, našťastie, ešte dosť. Hlavne kapitáni sú na roztrhanie. Mladých je málo a nových nikto cielene nevychováva. Maximálne si otec zaškolí syna.“

Dole vodou je to pohoda. Motory príliš nehučali, len sme sa tak čľapkali, aby sme ušetrili drahú naftu. Do maďarského Adony sme plávali po náklad kukurice pre nemeckého odberateľa.

Dobrý mrav
Navonok to tak nevyzerá, ale aj na nákladných lodiach sa pri vstupe do vnútorných priestorov treba spoločensky vyzuť. Na rozdiel od luxusných jácht, kde sa chodí naboso vždy a všade, je tu zasa nutnosť chodiť po palube poriadne obutý. Nie je to žiadny zbohatlícky špás, ale praktický zvyk.

Posádka si nenosí domov špinu. Tento dobrý mrav medzi našich lodníkov priniesli holandské a nemecké plavidlá po otvorení kanála, ktorý ich spojil s riekami Mohan a Rýn.

„To ma bavilo. Spoznávať mentalitu pre mňa nových ľudí. Zo slovenských lodí sme prešli na holandské a nemecké a učili sme sa ich pravidlá. Oni plávali s celými rodinami. Zažil som aj deväť detí na palube. Milí ľudia. Na niektorých lodiach sa robilo len do soboty. V nedeľu sa modlili.

Budapešť je jedno z najkrajších miest na Dunaji.

Ale, je pravda, že sa nájdu aj takí, ktorí plávajú ako Cigáni. Na lode, kde sa mi nepáči, radšej ani nejdem. :-) S majiteľom A-Quadraatu sme našli priateľskú spoločnú reč.“

Po európskych riekach pláva pod našou vlajkou okrem plavidiel niekdajšej Dunajplavby aj desiatka súkromných lodí slovenských podnikateľov. Ďalších približne pätnásť „slovenských“ plavidiel je zaregistrovaných v  iných krajinách.
Na A-Qadraate sa treba vyzuť aj pri vstupe na komando (veliteľský mostík alebo aj kormidelňu).

Jedine do strojovne s dvoma hlavnými mašinami sa netreba. Samozrejme, aj tu je príkladne čisto. Mať bodrel na lodi by nebolo dobrou vizitkou a  človek by sa ani necítil príjemne. Najmä keby sa niekde vedľa neho v  plavebnej komore uviazala nejaká moderná, vyleštená loď. „Bol som na jednej takej ako lodivod. Všetko čisté, vyleštené, šialená výbava,“ spomína Milan.

Plavebná komora v Gabčíkove.

„Aj v kormidelni som mal za sebou malý kuchynský pult. Jednoducho všetko po ruke. Majiteľ ma tam chcel nechať samého, že si odskočí domov do Holandska a na Dunaji mám ťahať sám. Nesúhlasil som. Nech si svojich šesť miliónov eur pekne obúcha v prístavoch sám. :-)“

Aj napriek tomu, že v Adony pri nakládke všade vonku lieta kukuričný prach a paluba je ním zafúkaná, vnútri si posádka udržuje čisto. Niektorí majitelia lodí si na to tak potrpia, že si od posádky nechávajú leštiť pochromované diely alebo po umytí lode niektoré jej časti musí posádka utrieť jelenicou, aby boli čo najžiarivejšie. Žiadna špina zažraná.

Späť na vodu
Kapitán Milan Novosedlík sa po prvý raz nalodil pred štvrť storočím rovno z atómovej elektrárne. „Ako mladý, ženatý som za komunistov hľadal možnosti, ako sa dostať k peniazom. Mal som na krku dve decká, tak som to skúsil. To bol základ mojej lodníckej kariéry.

Väčšinu nocí stojí A-Quadraat na kotve.

Mal som šťastie, že vtedy v Dunajplavbe hľadali nových ľudí s  maturitou, aby z nich mohli byť kapitáni. Neprekážalo im, že mám stavebnú priemyslovku. Dotiahol ma sem strýko, ktorý už na Dunaji pracoval. Po troch mesiacoch v prístave som sa nalodil a odvtedy sa vozím. Päť rokov som bol lodník, potom kormidelník, kadet a kapitán.“

Od roku 1995 je lodivod a kapitán na voľnej nohe. „Život bez lode si už ani neviem predstaviť. Už som si hovoril, že zostanem na brehu. Doma sme sa o tom so ženou rozprávali. Zostať na suchu za malé peniaze sa nám príliš nepáčilo. Vyhrala loď. Za tie roky to je pre mňa zvyk.

Keď som dva, tri týždne doma, je mi dlho. Pýtam sa späť na vodu. Je to aj o  skúsenostiach. Tu sa vyznám. Predsa nepôjdem robiť niečo, do čoho nevidím.“

Pristávame na noc v nákladnom bazéne pod centrom Budapešti.

Na Dunaji už zažil všeličo. Najsilnejším zážitkom preňho je, keď vidí utopencov. V roku 1987 plával proti prúdu, keď bol Dunaj pod rumunským mestom Galac (Galati) doslova posiaty mŕtvolami po najväčšej dunajskej katastrofe osobnej lode Sigišoara (Sigishoara) s obrovskou bulharskou nákladnou zostavou remorkéra a tlačných člnov.

Podľa oficiálnych správ vtedy zahynulo dvestopäťdesiat ľudí, väčšinou detí. Neoficiálne správy z komunistického Rumunska však vtedy hovorili až o štyristo obetiach.

Smutný pes
Po roku 1989 sa aj slovenská dunajská flotila začala potápať. Najprv bolo menej roboty. Rozpadlo sa socialistické ekonomické spoločenstvo. Naši lodníci sa vybrali do sveta najmä na holandské lode. Začínali od piky. Časom sa však dokázali postaviť na vlastné nohy a na európskych riekach dnes majú dobrú povesť. Sú všade. Na nákladných, tankových aj osobných lodiach od veliteľského mostíka po strojovňu.

Pasažieri výletnej lode sledujú ako klesá voda v plavebnej komore.

Začiatky naozaj nemali jednoduché. Museli si zvykať na všeličo a  tvrdo makať. Milan spomína na kolegu, ktorému manželka majiteľa lode prestierala obed rovno pri kormidle, aby sa zbytočne neulieval. Priniesla príbor, servítku, tanier s nejakou holandskou špecialitou však položila o kúsok ďalej.

Keď odišla, musel sa načiahnuť, aby sa k nemu dostal. Zjedol, čo v  ňom bolo, a položil ho naspäť. Chutilo to ako nejaká holandská gebuzina. O päť minút pani domáca priniesla ďalšie jedlo a položila mu ho takmer pod nos. Až vtedy si uvedomil, že z kúta kormidelne sa naňho pozerá smutný pes...

Vojnové časy
Podľa západného vzoru sa scvrkli aj posádky. Kým v minulosti boli na lodi dve zmeny po približne sedem ľudí, dnes na A-Quadraate stačia traja, aj to len pre to, že je to dlhá, až stodesaťmetrová loď. Inak by stačila dvaja.

Premávka na Dunaji po otvorení kanála Rýn – Mohan – Dunaj zhustla.

Jeden za kormidlom a druhý v pohotovosti na manévrovanie lode v  plavebných komorách a v prístavoch. Na noc zostanú stáť a nadránom môžu pokračovať v ceste.

Pre slovenských lodníkov bolo ťažké obdobie počas vojny v bývalej Juhoslávii. Nebola to iba ekonomická rana pod pás. Bojujúce strany ostreľovali aj niekoľko slovenských lodí. Ožratí ozbrojenci sa zabávali.

Zadná kotva. Keby niečo, musí bezpečne udržať aj celú naloženú loď.

„V noci sa vtedy plávať nesmelo. Slúžili sme im cez deň ako dobre viditeľné terče,“ spomína Milan. „Pri prechode cez chorvátske mesto Vukovar počas najväčších konfliktov sme na veliteľskom mostíku zabarikádovali kormidelníka. Obložili sme ho aj perinami, keby niečo...

Niektoré úseky sú malebné za každého počasia.

My ostatní sme doslova zmizli v strojovni medzi poschodovými hlavnými motormi. Veľmi sme sa báli. Po prechode nebezpečným úsekom sme len na palube pozbierali pol vedra črepín zo šrapnelov. Mali sme šťastie, že sa nám nič nestalo.

Napríklad dvaja sovietski kapitáni v tom čase zahynuli priamo na mostíku.“ Po príchode do relatívneho bezpečia sa od radosti opili viac, ako tí snajperi. „Od vedenia podniku sme dostali k výplate po štyristo korún navyše. Až tak si cenili naše životy.“   

FOTO: Autor