Trnavské rybníky
reklama

Michaela by svoj ťažký život nevymenila za žiadny iný

RELAX - Príbehy | 29.4.2012, 13.19, prispievatelia

Tridsaťdvaročnú večne vysmiatu Trnavčanku Michaelu Veselskú som spoznal asi pred dvoma rokmi v posilňovni. Táto útla žena s veľkým srdcom je dôkazom toho, že s úsmevom a vierou ide všetko ľahšie.

Michaela by svoj ťažký život nevymenila za žiadny iný

Napriek hendikepu študuje už na druhej vysokej škole.

reklama

 

Keď vojde do miestnosti, tá sa razom zaleje pozitívnou energiou. Miška totiž vždy srší optimizmom a dobrou náladou, ktorú plným priehrštím rozdáva svojmu okoliu. A to aj napriek tomu, že sama to nemá v živote ľahké.


Od prvého okamihu, ako som ju spoznal, si ma získala. To, ako sa pozerá na život a s akým nadšením si ho vychutnáva, je priam obdivuhodné. „Veselosť tvorí základ môjho priezviska. Tak sa snažím, aby vždy bola súčasťou môjho každodenného života,“ hovorieva optimisticky.


Možno aj preto, že sme obaja hendikepovaní, sme si k sebe veľmi rýchlo našli cestu. Pri cvičení sme sa vzájomne podporovali, spoznávali sa, a tak sme nevedomky jeden druhému odkryli svoj životný príbeh. Ten jej môže byť inšpiráciou pre druhých.

reklama


Nerobili rozdiely
Michaela sa narodila do početnejšej rodiny. Odmalička trpí detskou mozgovou obrnou, no jej rodičia ju za žiadnu cenu nechceli odložiť do ústavu, ako to bolo v tom období zvykom. Rozhodli sa bojovať, aby mohla prežiť plnohodnotný život. „Vďaka rodine som dnes vyrovnaným človekom.

 

Mám šesť súrodencov, ktorí mi tiež dodávajú ohromnú silu. Aj keď som už dospelá, mama s otcom ma stále vo všetkom podporujú a dodávajú pocit istoty. Myslím si, že len vďaka tomu som taká šťastná a vyrovnaná.“


No ako to už v živote býva, keď sa človek čo i len trošku odlišuje od ostatných, svoje miesto v spoločnosti si vydobýja len veľmi ťažko. „Mama s otcom nás vychovávali všetkých rovnako, nikdy medzi nami nerobili rozdiely. Preto som si dlhý čas prakticky ani neuvedomovala, že som predsa len trošku iná.

 

Ten zlom nastal až v období puberty. Keďže okrem drobných telesných chybičiek či nedostatkov som bola úplne bežné dieťa, chodila som do normálnej základnej školy. Na prvom stupni som mala veľa kamarátov, ktorí vždy ochotne pomohli, aj keď trochu frflali, keď mi museli vynášať moju ťažkú aktovku až na tretie poschodie.

 

V tom období som v sebe objavila vášeň pre hudbu, takže som vždy okrem školských vecí nosievala ešte noty a hŕbu kníh na hudobnú,“ spomína Miška.


„Na druhom stupni sa mi spolužiaci obrátili chrbtom. V plnej miere mi dávali pocítiť to, že sa od nich odlišujem. Pre mňa ako dospievajúcu mladú slečnu to bolo asi jedno z najťažších období v živote.“

 

Miška neustále srší dobrou náladou.


V tom čase jej najviac pomohla viera v Boha. „Odmalička nás viedli k duchovnému životu a tým, že rodičia hrávajú na organ, v kostole som ako doma. Zážitky, na ktoré si spomínam, sú úzko späté s kostolom a ľuďmi okolo neho. Vďaka tomu, že som bola v tomto spoločenstve, som si mohla napĺňať sny.“


Jedným z jej tínedžerských snov bolo stať sa speváčkou. Spolu so sestrou si na kazety nahrávali spoločné piesne, ktoré si aj otextovali. „Vždy sa na tom výborne pobavila celá rodina,“ spomína s úsmevom. „Možno to bol taký prvý impulz, keď som si uvedomila, že je lepšie neuzavrieť sa do seba. Tak sa mi darí napĺňať myšlienku: Byť tu pre druhých,“ pokračuje v rozprávaní.


Keď zasiahne vyššia moc
Aj napriek všetkým prekážkam vyštudovala náboženstvo a etiku a nejaký čas pracovala ako učiteľka na základnej škole. „Bola to vynikajúca skúsenosť. Vždy som sa dobre zabavila na reakciách šokovaných ľudí. Len málokto si totiž vedel predstaviť učiteľku s francúzskou barlou.

 

Hoci ma táto práca bavila, kdesi vo vnútri som cítila, že toto povolanie ma dostatočne nenapĺňa. Vtedy asi zasiahla vyššia moc, ktorá mi dosť netradičným spôsobom znova ukázala správnu cestu.“


Jej zdravotný stav si vyžiadal niekoľko operácií, po ktorých sa už nevrátila naspäť do školstva. Musela znovu prehodnotiť svoj život a poobzerať sa po nejakom zamestnaní, ktoré by mohla vykonávať aj z domu. A v tom jej zasa svojím spôsobom pomohol Boh.

 

„V cirkevnom vydavateľstve v Trnave mám možnosť pracovať s písaným slovom. Tu sa mi postupne sa plní ďalší detský sen – byť spisovateľkou. Dostala som aj možnosť tvoriť a prispievať do detského kresťanského časopisu, ktorého redakcia sídli v Bratislave.

 

Už v prvej triede na základnej škole som na výtvarnej výchove na tému, čím by som chcela byť, keď budem veľká, nakreslila samu seba, ako píšem na stroji a všetkým som tvrdila, že raz budem spisovateľkou.

 

Toto ma dodnes neopustilo. Rada si len tak pre radosť píšem rôzne básne či príbehy. Pre mňa je to po speve ten najlepší relax, únik od reality a každodenných starostí,“ vysvetľuje Miška.


Stopäťdesiat percent
„Nikdy som nerozmýšľala nad tým, čo by bolo, keby som bola zdravá. Myslím, že by som bola manželkou a matkou. Ako každá žena, aj ja túžim po vlastnej rodine, no svet sa nezrúti, keď sa mi ju náhodou nepodarí založiť. Veď som od Pána Boha dostala toľko úžasných darov!

 

Človek by mal byť vždy spokojný s tým, čo má, a snažiť sa počas života splatiť dlh tomu, kto mu ich dal. Aj preto som začala spievať v kostole. Vždy sa teším na nedeľnú či sviatočnú svätú omšu, keď vyjde na mňa rad a do liturgie sa zapojím spevom žalmu – beriem to ako službu. V živote mi pomáha aj to, že môžem byť súčasťou spoločenstva, ktorého doménou je práca s mladými a pre mladých.

 

Som rada, že sa mi podarilo začať študovať už na druhej vysokej škole. Mám rada svoj život, a aj keď je občas riadne ťažký, nevymenila by som ho za žiadny iný. Vždy si všetko naplno vychutnávam a do všetkého sa snažím vložiť na stopäťdesiat percent,“ dodáva Michaela.

 

 

Text a foto: Matej Uhlár

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda
reklama