Husľový virtuóz Peter Michalica: Prvú frajerku mal z Trnavy

RELAX - Rozhovory | 30.4.2012, 15.49, Katarína Rosinová

Hudba mu kedysi pomohla prekonať ťažké obdobie. Dodnes o nej hovorí s úctou a láskou. Husľový virtuóz Peter Michalica (66) je jeden z tých šťastlivcov, ktorí môžu v živote robiť to, čo ich baví. Navyše mu to ide perfektne.

Husle si vybral preto, lebo ich človek drží na srdci a najkrajšie napodobňujú ľudský spev. FOTO: Peter Procházka

Laureát množstva ocenení doma i v zahraničí je najšťastnejší, keď môže svoje skúsenosti odovzdať mladým ľuďom. Tvrdí, že talentovaných je medzi nimi stále dostatok, i keď nie každý si hudbu zvolí ako živobytie.

Keď sme si dohadovali rozhovor, spomínali ste, že ste rozbehaný. Ako vyzerá váš bežný deň?
- Mám ho rozpočítaný na minúty. Našťastie na sekundy ešte nie, to má obyčajne až človek na smrteľnej posteli. Minúty sú pre mňa dôležité, lebo pri tom množstve aktivít sa to ani inak nedá. Učím na dvoch vysokých školách dokopy vyše tridsať hodín do týždňa. Jedna je v Brne, druhá v Bratislave.

Mám rôzne funkcie v správnych radách a organizáciách, popritom chystám festival, majstrovské kurzy, publikujem a, samozrejme, koncertujem. Navyše mám školoupovinného syna. Ale som šťastný, že je to tak. Horšie by bolo, keby som z tohto kolobehu vyšiel a ocitol by som sa v akomsi časovom vákuu.

Vaša práca si vyžaduje, aby ste boli vždy v dobrej kondícii.
- Áno, a nielen v psychickej, ale aj vo fyzickej. Hranie na husle je aj o svalstve a dobrej cirkulácii krvi. Všetko musí fungovať, aby človek v špičkových a náročných situáciách nezlyhal.

Ako sa udržiavate fit?
- Snažím sa, aby bola hlavným vodidlom duša človeka. Už niekoľko desaťročí tvrdím to, čo v poslednom čase pripúšťa aj súčasná medicína – že väčšina chorôb by sa mala začať liečiť od duše. Samozrejme, snažím sa o mierne gymnastické dodatky k tomu.

Kvôli očiam však nemôžem celý život robiť namáhavé športy. Minimálne musím dbať o správne fungovanie chrbtice a citlivosť prstov, čo je u huslistu obzvlášť dôležité.

Aký ste ako učiteľ?
- Ťažko posúdiť, študenti to možno berú inak. Ale snažím sa pokračovať v tom, čo pre mňa znamenal môj učiteľ Ján Skladaný. Bol to pedagóg, ale aj guru, priateľ a tak trochu náhrada za otca. Keď som mal problémy, mohol som k nemu kedykoľvek prísť.

Neviem, či sa mi darí byť ako on, lebo študentov je veľa a sú rôzni, ale snažím sa. V USA, kde som koncom osemdesiatych rokov strávil takmer päť rokov života, som si uvedomil, že vzťah medzi študentom a pedagógom nemá byť o tom, že jeden je hore a druhý sa pred ním skláňa.

Také niečo plodí pretvárku. Má to byť vzťah rovného s rovným. Ja dávam študentom vedomosti, oni mi zase sprostredkúvajú časť živobytia.

Sú študenti talentovaní?
- Samozrejme, že sú. O nič menej, ako kedysi. Mnohí z nich sa však neskôr rozhodnú ísť na právo a iné trendové profesie. Z hľadiska spoločenského rebríčka sa hudba dostala oveľa nižšie ako za komunizmu, a teda je o niečo menej atraktívna ako za čias, keď sa vďaka hudbe a športu dalo cestovať za železnú oponu.

Odjakživa ste boli presvedčený, že sa chcete venovať hudbe?
- V ôsmej triede základnej školy som mal len dve alternatívy – hudbu alebo chémiu. Hudba je v podstate chémia duše, takže je to o tom istom. V oboch človek experimentuje často s dopredu neznámym výsledkom.

Po kom ste zdedili talent?
- Po mamičke, ktorá bola učiteľkou na základnej škole, a tak musela vedieť hrať aspoň na dvoch hudobných nástrojoch. Navyše nádherne maľovala a spievala. Zomrela, keď som mal šesť rokov. Vychovávala ma stará mama v Kremnici. Otec, advokát, pracoval v Banskej Bystrici, svet hudby mu nebol až taký blízky. Keď zomrela stará mama, bol to pre mňa veľký psychický problém.

Mal som dvanásť rokov, vtedy som sa utiekal k sestrinmu klavíru a zvykol som improvizovať aj celé hodiny. Vďaka hudbe som našiel duševné uspokojenie a východisko z pre mňa neriešiteľnej situácie. Bolo rozhodnuté, že pôjdem na konzervatórium.

Prečo práve husle?
- Husle drží človek na srdci, zatiaľ čo od klavíra je vzdialený pol metra. Sú priamo akoby zrastené s telom, tretia končatina človeka. Nie náhodou najkrajšie napodobňujú ľudský spev, i keď to nie je ľahký nástroj.

Už dlhé roky žijete v Bratislave. Hovorí vám niečo Trnava?
- Je to veľmi významná lokalita v mojom živote. Usadila sa tu moja krstná mama, ktorá rovnako pochádzala z Kremnice, Margita Schillerová. Získala titul Trnavčanka 20. storočia popri Mikulášovi Schneidrovi-Trnavskom či Williamovi Schifferovi a ďalších. Bola riaditeľkou detského domova a najlepšou kamarátkou mojej mamičky.

Chodieval som za ňou do domova na Halenárskej ulici. Strávil som tam množstvo prázdnin a keď som bol na konzervatóriu, tak aj víkendov. Pamätám sa, že v našich končinách sa nekonali birmovky, preto som ju mal v Trnave. Dostal som sovietske hodinky. Dodnes fungujú! :)

Ona bola obdivuhodná bytosť, vedela sa tak obaliť dobrom, že bola imúnna voči všetkým komunistickým perzekúciám a nástrahám. Zaujímavé je, že odmlada mala zdravotné problémy a podľa lekárov sa mala dožiť ledva štyridsiatky.

No ona zomrela ako 95-ročná pri jasnej mysli. V Trnave, či skôr na Dobrej Vode som sa naučil bicyklovať, lebo u nás v Kremnici sú kopce. A z Trnavy bola aj moja prvá študentská láska.

Spomienok máte veľa. Pred ôsmimi rokmi ste dostali aj čestné občianstvo Trnavy.
- Mám už čestné občianstvá viacerých miest, ale to z Trnavy si obzvlášť cením. Vysoko si vážim históriu mesta aj osobnosti, ktoré tu pôsobili. Mikuláš Schneider-Trnavský bol úžasným príkladom toho, ako sa dá zlúčiť hlboká zbožnosť a pikantný zmysel pre humor.

Napríklad v Sonáte g-mol, ktorú som všade hrával, je jedna téma s rytmom tarata-tá, tarata-tá. Podľa Mikuláša Schneidra to malo značiť v riti-tma, v riti-tma. Keď som to povedal pred publikom na jednom koncerte, vtedajší primátor za mnou prišiel a povedal mi: Pán Michalica, ale tak to predsa Schneider-Trnavský nemohol myslieť.

Odvetil som, že to viem naisto. A on na to: Keďže bol Trnavčan, muselo to byť v rici-tma. :)