Jozef Banáš: Každá zlosť sa končí pri piatej borovičke

RELAX - Rozhovory | 8.5.2012, 23.59, prispievatelia

Vedeli ste, že Jozef Banáš (63) rečnil na balkóne trnavského divadla počas revolúcie v osemdesiatom deviatom? Potom rečnil aj v parlamente ako poslanec a popritom písal knihy.

Jozef Banáš má teraz radšej práce okolo domu, ako politiku. FOTO: Vladimír Kampf

Napriek všetkým jeho snahám mu v súčasnosti robí najväčšiu slávu to, že je Adelin otec. Ťažko je vystupovať z tieňa vlastnej dcéry. Napriek tomu to nevzdáva a tvrdohlavo si užíva kariéru spisovateľa. Politika mu už až tak nevonia.

Keď som spomenula Trnavu, rozžiarili sa vám oči. Máte na toto mesto pekné spomienky?
- S Rasťom Piškom a Erikom Ondrejičkom sme boli v Hrnčiarovciach nad Parnou vo väzení. Môžem povedať, že to bola jedna z najlepších literárnych besied, aké som kedy absolvoval. Tam som si uvedomil, že v tej väznici sú ľudia, ktorí sa tam dostali rôznymi zložitými cestami osudu, neraz možno chvíľkovými zlyhaniami. Mnohí boli vzdelaní a zaujímaví. Nechcem tým povedať, že je príjemné byť v base, ale bolo to milé prekvapenie.

Aj ste sa iným spôsobom pohybovali v okolí Trnavy?
- Ježišmária! Ja som robil štyri roky v Chirane v Piešťanoch, to bol vtedy okres Trnava. Moja najsilnejšia spomienka na Trnavu je však tá, keď som v novembri 1989 dvakrát na pozvanie vtedajšieho riaditeľa trnavského divadla rečnil na balkóne divadla počas revolúcie.

To boli veľmi silné, emotívne zážitky. Vtedy to moderoval herec Vlado Oktávec, to bol taký trnavský Kňažko. V apríli 1990 som mal v Trnavskom divadle premiéru svojej prvej komédie. To bolo prvé divadlo, ktoré režíroval Jaro Filip. Pôvodne ho mal režírovať Ďuro Nvota, ktorý vtedy dokonca žil v Trnave aj s Ankou Šiškovou.

Politika vám je blízka, však? Vidno to na vašich románoch.
- Romány Zóna nadšenia, Zastavte Dubčeka! a Sezóna potkanov sú tematicky z politického prostredia, ale priznám sa, že už ma to veľmi nebaví. Teraz mi vyjde v júni poviedková kniha Posledná nevera s podtitulom Poviedky pre milujúcich.

Priznám sa, že to pre mňa bolo troška odskočenie, aj ma provokovali literárni kritici s tým, že píšem veľké romány, no dobrý spisovateľ by mal vraj vedieť napísať poviedku.

Ja som však mal vo svojej úplne prvej knižke Lepší ako včera šesť alebo sedem poviedok, vyšla vo veľmi malom náklade a ľudia si to pýtali, tak sme odtiaľ vybrali štyri alebo päť poviedok a k tomu som pridal nejaké nové. Poviedka, to je radosť! Nie že by román nebol, je to však náročné.

Poviedky pre milujúcich – to znie tak vzťahovo.
- Áno, všetky poviedky sú o vzťahoch – manželských, nemanželských, mileneckých, o starých aj mladých ľuďoch. O viere, o tom, čomu veríme a či veríme. Vo veľkej miere sú to aj príbehy z môjho života.

Rukopis odovzdaný, čo teraz, voľno?
- Pracujem na pokračovaní môjho najpredávanejšieho románu Kód 9 s názvom Kód 1. Mal by vyjsť o rok na jar. Dej sa odohráva v Kašmíre, na Slovensku, vo Vatikáne a v Izraeli. V Kašmíre som bol hľadať stopy po židoch, kresťanoch a Ježišovi Kristovi. Našiel som tam neuveriteľné veci, dôkazy, že tam Ježiš pôsobil, dokonca je tam veľmi pravdepodobne pochovaný.

Zrejme nezomrel na kríži, čomu nasvedčujú aj evanjeliá. Napríklad v Jánovom evanjeliu je o tom desať dôkazov a ja som ich dokonca nafotil. Takže Kód 1 bude prvý slovenský román s fotografiami, aby mi nemohli žiadni, ako ja hovorím, majitelia pravdy tvrdiť, že si vymýšľam. Kým Kód 9 všetci predýchavajú, Kód 1 bude taká morová rana, že sa z toho asi nespamätajú.

Prečo ten odklon od politiky?
- Nemá to zmysel, lebo odtiaľ ide zlá energia. Sledujem politiku, ale už len občiansky. Vôbec nepozerám politické relácie, možnože moja smola je v tom, že tých ľudí osobne poznám. Viem, že v televízii trepú niečo úplne iné, ako rozprávajú, keď nie sú pred kamerou.

Takže možno Sezóna potkanov bol jeden z posledných politických románov, ktoré som napísal. Pokiaľ nenapíšem opäť nejakú totálnu politickú recesiu, akou boli Idioti v politike.

Vy sám ste tiež pôsobili v politike.
- Za starého režimu som bol v diplomacii, ak sa to tak dá povedať. Štyri a pol roka som bol v Nemeckej demokratickej republike. To bola jedna z mála krajín, kam ma pustili. Ako československý vyslanec v Rakúsku som pôsobil až po revolúcii.

Politika ma však nikdy veľmi nelákala. To, že som do nej v roku 2002 vstúpil, bola taká ideálna predstava o zmene sveta, zmiešaná so zvedavosťou, ako to v politike funguje. Svet však v politike nezmeníte, keď ho chceme zmeniť, musíme začať od seba.

Mám pocit, že u nás sa v politike striedajú obdobia rezignácie s nadšením. Aj vy to tak vnímate?
- Je to tak. Ale ja všade hovorím, že keby sa občania dostali do situácie politikov, tak 99 percent z nich sa správa rovnako.

Zaujíma ma váš názor na protesty proti Gorile. Hlavný problém spočíval asi v tom, že celému projektu chýbal vodca, osobnosť. Čo myslíte?
- Povedali ste to úplne presne. Toto sú situácie, ktoré robia ľudových vodcov. Ja napríklad viem rečniť, nemám s tým problém. Párkrát som si to odskúšal aj v parlamente, viem strhnúť ľudí. Ale do týchto vecí sa mi už nechce ísť, ani nepôjdem, samozrejme.

Tu chýbal vodca, bolo to pred voľbami, keby sa bol objavil ktokoľvek, kto skočí na pódium, vezme mikrofón a charizmaticky, zmysluplne začne hovoriť, tak by aj tie námestia boli plnšie a možno by sme mali nielen ľudového, ale aj budúceho politického vodcu.

No nestalo sa tak.
- Neobjavil sa. Nemyslím si, že by sme vodcov nemali, ale mám pocit, že sme v nejakej depresii, sínusoida je dole. My sme boli z tej Gorily príliš otrávení a myslím, že aj stále sme, veď to je taký šok... Ja to dokonca v Sezóne potkanov aj spomínam – odpočúvanie SIS-ky v jednom byte, už vtedy sa o týchto veciach hovorilo.

Ja však drukujem každému vzdoru ulice. Karel Čapek to krásne povedal, že ak chceme zmeniť politiku, musíme zmeniť predovšetkým sami seba. Každá vláda si dovolí toľko, koľko jej dovolí národ. Tu na Slovensku sa veľmi dobre vládne.

Tu sa hlavne dobre kradne.
- Tento národ je taký, že nepovie v podstate nič. Na Slovákoch môžete drevo rúbať. Ja však pevne verím, že nová generácia už bude iná. Lebo Slovač v tej krčme pri borovičke, pri takej štvrtej, piatej, každému vynadá, a tam sa všetka zlosť končí.

Dagmar Canisová