Sochár Ján Koniarek: Bol to pravý umelec stvorený Bohom

RELAX - Tí sú naši | 9.5.2012, 14.07, prispievatelia

Zakladateľ slovenského moderného sochárstva, voderadský rodák, ktorý od roku 1924 žil a tvoril v Trnave. Nositeľ Národnej ceny, Trnavčan 20. storočia, ktorého sochárske diela spoznáme v trnavskej galérii nesúcej jeho meno.

Známy pomník Antona Bernoláka. FOTO: Michal Hlavatovič

Akademický sochár Ján Koniarek sa narodil 30. januára 1878 vo Voderadoch v učiteľskej rodine. Výtvarný talent, ktorý preukazoval od detstva, bol dôvodom, že po skončení strednej školy v Trnave odišiel študovať na Umelecko-priemyslovú školu do Budapešti.

Akademické sochárske vzdelanie získal na štúdiách v Ríme, Budapešti a Mníchove. Už na výstavách v Mníchove sa predstavil ako zrelý umelec – sochár.

Srbmi milovaný
Na základe priateľstva so srbskými študentmi odišiel do národne slobodného Srbska. Spočiatku učil na strednej škole v meste Čačak, neskôr v Belehrade. V Srbsku používal meno Jovan Koniarik. Bol vyhľadávaný sochár portrétista.

Spodobil členov kráľovskej rodiny, členov vlády, mnohých umelcov a priateľov. Diela, ktoré predstavil na výstavách, vzbudili pozornosť verejnosti aj výtvarných odborníkov.

Z dobových kritík na deväť diel vystavených v Belehrade v roku 1908 citujem z textu historika dejín umenia Božidara Nikolajeviča: „Jovan Koniarik, pôvodom Slovák a gymnaziálny učiteľ kreslenia v Čačaku, odniesol si tejto výstavy palmu. Je pravý umelec stvorený Bohom s hlbokými citmi a mimoriadnou technikou.

Doteraz sme nevideli toľko duše v tvári, nevideli vyžarovať toľko energie, koľko bolo obsiahnuté v Koniarikových prácach. Modeluje s oddanosťou majstra; hlina v jeho prstoch dostáva život a vy cítite, ako z mŕtvej hmoty vzniká dielo, ktoré má živé srdce. Človek, ktorý tvorí takýmto spôsobom, je rodeným umelcom.“

Ján Koniarek tvoril v Srbsku, ako aj po celý život, sochárske diela na témy národné a náboženské, ale aj témy všeľudské. Tie ho zaradili medzi umelcov, ktorí snímajú biedy sveta do svojej tvorby. V balkánskej vojne (1912 – 1913) ako dobrovoľník bojoval za slobodu srbského národa a za svoju odvahu bol vyznamenaný.

V čase vojny bol zničený jeho ateliér, mnohé diela a návrhy vyšli navnivoč. Veľké sochárske diela, akými mali byť Pomník Junák Šindelič, Studňa Čukur-Česma a fontána Srbská víla nerealizoval. Začala sa Prvá svetová vojna.

Hrob rodičov vo Voderadoch. FOTO: Archív autora

Doma nezaujímavý
V roku 1914, počas prázdninového pobytu vo Voderadoch, Jána Koniarka zatkli a pred súdom obvinili, že je srbský špión. Po odsúdení ho poslali ako vojaka do prvej frontovej línie, kde po výbuchu granátu utrpel zranenia a tiež mu omrzli nohy. Po liečbe v bratislavskom lazarete bol odvelený do Brašova, kde pracoval na vojenských cintorínoch.

Keď sa svetová vojna skončila, dostal pozvanie na návrat do Srbska, ale vrátil sa do slobodnej vlasti. Rozhodol sa položiť základy národného slovenského sochárstva. Vo svojom životopise píše: „...zem zmietaná ešte vojnou nebola pripravená na veľké umelecké diela.“ Pracoval v malom ateliéri, ktorý mu postavil otec ešte v čase štúdií.

V roku 1924 prijal pozvanie trnavského továrnika Sesslera a pracoval v priestoroch jeho sladovne do roku 1927. Presťahoval sa do domčeka s ateliérom na dnes už neexistujúcej Šaštínkovej ulici, kde žil so svojou chorou sestrou.
V trnavskom ateliéri vznikli početné pomníkové práce, reliéfy, náhrobníky, portréty, kresby, štúdie i voľná sochárska tvorba.

Pre Trnavu vytvoril Pomník padlých v I. svetovej vojne, Milana Rastislava Štefánika, Antona Bernoláka. Menej známa je Studňa svätého Františka na nádvorí františkánskeho kláštora. Viaceré diela sa nachádzajú v Spolku sv. Vojtecha, na cintoríne náhrobníky, napríklad rodiny Percelly.

Portrét Jána Koniarka. FOTO: Archív autora

V Martine je rozmerný Memorandový reliéf, v Borskom sv. Mikuláši Pomník Jána Hollého, v Skalici Dr. Jána Blahu. V Suchej nad Parnou sa nachádza Pomník padlým a v Bohdanovciach Pomník partizánom.

Trnavským deťom vymodeloval sochu Dievčatko pod sprchou. Dielo plánoval umiestniť do fontány na detskom ihrisku. Odliatie plastiky v trnavskom cukrovare sa nevydarilo a pôvabná socha stále čaká na odliatie do bronzu a odovzdanie Koniarkovho daru deťom.

Po celý život sa boril s nedostatkom objednávok, nepochopením a nezáujmom, často musel robiť ústupky objednávateľom. Rad kompozícií zostal v štádiu návrhu.

O čom sa nehovorilo
V staršej literatúre sa nespomínajú viaceré skutočnosti zo života Jána Koniarka. Napríklad jeho dlhoročná aktívna spolupráca so Spolkom svätého Vojtecha, členstvo v Katolíckej akadémii či menovanie za portrétistu Andreja Hlinku. I to, že v roku 1942 dostal Národnú cenu za celoživotnú tvorbu.

Nepriazeň osudu pocítil aj za II. svetovej vojny. Pedagogické pôsobenie na výtvarnom odbore Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave musel pre vážny úraz ukončiť a pri bombardovaní Bratislavy bol zničený jeho školský ateliér.
Mesto Trnava v roku 1938 udelilo Jánovi Koniarkovi čestné občianstvo a Trnavčania v ankete Trnavčan dvadsiateho storočia mu udelili toto významné ocenenie.

Ján Koniarek zomrel 4. mája 1952. Pohrebné obrady viedol akademický maliar páter Teodor Tekel, OFM. Na náhrobnú platňu hrobu, v ktorom leží Ján Koniarek so sestrou Emíliou, napísal: „Narodili sme sa z vôli Božej a odišli z milosti Jeho.“
Výročie úmrtia je príležitosťou uvedomiť si, že Koniarek je významný umelec - slovenský, srbský, európsky.

Jeho dielo môžeme spoznať na trnavských pomníkoch a náhrobníkoch, v stálej expozícii Galérie Jána Koniarka. Dostupná je aj monografia Sochár Ján Koniarek, ako aj webová stránka koniarek.healthnet.sk.

Bohumil Chmelík