Dvorná fotografka Spartaka sa pomodlila za titul v Tibete

ŠPORT - Futbal - Spartak | 11.5.2012, 09.00, Ján Král

Tomu sa hovorí dobrodružná dovolenka! Dvorná fotografka Spartaka Eleonóra Szombatová sa len minulý týždeň vrátila z dvojtýždňovej cesty po Ázii, ktorú absolvovala so svojím partnerom a bývalým trnavským futbalistom Jurajom Počuchom.

Horský priechod smerom do Nepálu. Norika (úplne vpravo) s Jurajom (vedľa nej) tu nechali dres Spartaka. Foto: archív es

Spolu navštívili čínsku metropolu Peking, pozreli si však hlavne život v Tibete a Nepále.

„Juraj sníval, že sa do týchto končín osobne pozrie. Mňa to tiež veľmi lákalo. V týchto krajinách je to o niečom úplne inom, ako u nás. Videli sme krásnu prírodu, inú kultúru, ale aj veľkú chudobu a ťažkosti, s akými sa denne boria tamojší ľudia,“ rozhovorila sa Norika.

Pustatina. A pritom krásna. Foto: es

reklama

„Navštívili sme budhistické chrámy, zoznámili sme sa so samotným budhistickým náboženstvom a mnísi nás pustili aj priamo k modlitbám. Život v horách je veľmi náročný, všade samá pustatina. Negatívne stopy tu zanechal aj tvrdý čínsky režim,“ pokračuje v opise prostredia.

Mnísi v budhistickom chráme. Foto: es

Počas pobytu vystúpili aj na posvätnú horu Waikuri (5200 m. n. m), kde len možno štyristo metrov pod vrcholom leží budhistický kláštor Ganden.

„Na jednu z modlitebných vlajočiek, ktoré sme zanechali na pohorí, sme napísali naše mená a nápis Spartak Trnava. Pri tejto príležitosti som tu aj zavesila trnavský dres s číslom devätnásť a pomodlila sa, aby konečne náš klub získal titul,“ usmiala sa 49-ročná sympaťáčka.

Na priechode zanechali aj slovenskú vlajku. Foto: es

„Pri prechode Himalájami z Tibetu do Nepálu sme mali nádherný výhľad na päť osemtisícoviek vrátane Mount Everestu. To sa často nepodarí, asi zabrali modlitby. Bola to pastva pre oči.“

Mimochodom, dvojicu zviedol dokopy práve futbal. Juraj v červeno-čiernom drese nazbieral v rokoch 1988 – 1990 tridsaťosem ligových štartov. Norika od roku 1994 fotí pre klub. Stretávali sa na rôznych športových akciách, až sympatie prepukli do vzťahu.

„Teraz máme aj spoločný zážitok. Musím však povedať, že Slovensko by som určite nevymenila. Človek si pri pohľade na starosti tamojších ľudí uvedomí, čo všetko má doma. Na druhej strane, žijú vo väčšom v pokoji a bez stresu, k čomu ich vedie aj náboženská filozofia.“