Trnavčan vŕta na Haiti studne, ktoré zachraňujú životy

RELAX - Príbehy | 13.5.2012, 16.31, Katarína Rosinová

U nás sa v pitnej vode kúpeme a umývame ňou dlážku. V rozvojových krajinách je to, čím plytváme, tá najvzácnejšia vec. Trnavčan Anton Peciar (28) to vie lepšie, ako ktokoľvek iný.

Anton (vľavo) spoznal na Haiti skutočné hodnoty v živote. FOTO: Album A. P.

Len nedávno sa vrátil z Haiti, kde so svojím spolupracovníkom vŕtali studne. V najchudobnejšej krajine západnej pologule zúri cholera, ktorú najčastejšie spôsobuje práve kontaminovaná voda.

Zdroj pitnej vody je preto oveľa dôležitejší ako lieky. „Dostali sme sa tam v rámci projektu Praga – Haiti. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce VŠZaSP sv. Alžbety, na ktorej pôsobím, je tento rok ich partnerom,“ približuje. Projekt trval tri a pol mesiaca, po mesiaci a pol prvú dvojicu vystriedali Anton s parťákom.

„Celkovo sa podarilo urobiť devätnásť vrtov, nie v každom sa však našla voda. Tá je síce všade, záleží len na tom, v akej hĺbke. My sme mali prístroje, ktorými sme mohli vŕtať len do osemdesiatjeden metrov. Tým sme boli obmedzení.“

reklama

Zelená s húseničkami
Nakoniec sa im podarilo vybudovať sedem studní. Ako to prebieha? Najskôr sa urobí vrt, ten sa vyčistí a vystuží plastovými rúrkami. Vrch sa zabetónuje a nakoniec sa naň osadí pumpa. Vŕtanie môže trvať aj tri dni. Každá studňa je zdrojom vody pre dvetisíc až dvetisícpäťsto ľudí. Inak musia dochádzať po vodu päť hodín peši. Ak majú somára, tak menej.

Počas obdobia dažďov zachytávajú zrážky do obrovských nádob a vodu potom používajú po celý rok. „Viete si predstaviť, ako asi vyzerá. Je zelená a sú v nej všelijaké húseničky. Na jednej fare sme sa v takej sprchovali,“ opisuje Anton nepríjemný zážitok.

Počas dvoch mesiacov, ktoré na Haiti strávili, cestovali po celom severozápade a prespávali na farách. Táto časť krajiny je najsuchšia, okrem skál a kaktusov tu takmer nič nevidieť. Na sucho zomierajú ľudia aj zvieratá, preto je tam voda nesmierne dôležitá. Urodia sa len banány, ktoré pripomínajú naše zemiaky.

Každá studňa je zdrojom vody pre dvetisíc až dvetisícpäťsto ľudí. FOTO: Album A. P.

Ryžu a fazuľu dostávajú obyvatelia z potravinovej pomoci. „Jedli sme presne to, čo oni, plus sem--tam nejakú rybu. Schudol som deväť kíl,“ dodáva Anton. Hoci boli zaočkovaní, tráviace problémy ich neminuli. Zo zle prefiltrovanej vody dostali po prvých dňoch hnačky. Našťastie, všetko dobre dopadlo.

Stretnutie pri kopírke
Anton Peciar mal pôvodne naštartovanú úplne inú dráhu. Venoval sa cestnej cyklistike a v roku 2000 sa stal majstrom Slovenska v kategórii kadeti. O rok neskôr mal však zranenie kolena, pre ktoré sa dnes venuje cyklistike len rekreačne. Majú to v rodine. Jeho mladší brat Adam zase organizuje cyklistické akcie a má svoj cykloservis.

Za všetko môže Antonovo stretnutie s profesorom Krčmérym na pôde Trnavskej univerzity, kde pred deviatimi rokmi vykonával civilnú službu. „Celý čas som stál pri kopírke a kopíroval som. To bola náplň mojej práce.

Raz tam prišiel profesor a dali sme sa do reči. Zvyšok civilky som dokončil ako jeho osobný šofér. Pobehali sme celé Slovensko. Keď si založil súkromnú vysokú školu, prišiel som tam pracovať ako technicko-hospodársky pracovník.“

Život bez stresu
Anton si spomína, ako mu Vladimír Krčméry pred piatimi rokmi zavolal a spýtal sa ho, čo robí. Ponúkol mu možnosť zúčastniť sa na projekte rekonštrukcie nemocnice v africkom Burundi. Súhlasil.

„V Afrike som strávil štyri mesiace. Bola to skvelá skúsenosť. No keby som si mal vybrať, viac sa mi páčilo na Haiti. Možno preto, že naša pomoc je tam ešte o niečo viac potrebná a zreteľne vidíme výsledky našej práce,“ vysvetľuje.

Prvýkrát prišiel na Haiti minulý rok a strávil tam tri mesiace. V rámci zdravotníckeho projektu mal na starosti dve nemocnice. Tento rok sa VŠZaSP podieľala vôbec prvýkrát na technickom projekte. „Ak budem zdravý, v januári sa tam chystám zase,“ plánuje Anton.

Najviac ho teší to, že mohol urobiť radosť iným. Pobyt na Haiti mu dal okrem dobrého pocitu na duši aj určitý nadhľad nad banálnymi problémami modernej spoločnosti. „Tam nikto nemeria čas, poznajú len východ a západ slnka. Nikto sa nikam neponáhľa a nestresuje sa. Možno preto nevedia, čo je to infarkt,“ dodáva.