Chrapúni verzus rajská záhrada: Z liečebne pre deti sú len ruiny

RELAX - Reportáže | 26.5.2012, 15.25, Vladimír Kampf

V esterházyovskom poľovníckom zámku bola až do začiatku deväťdesiatych rokov liečebňa pre deti. Z večera do rána ju zrušili a po niekoľkých rokoch ju ľudia rozkradli, rozobrali, rozmlátili, zničili.

Keď už ani zlodeji nemali čo vziať, prišli feťáci.

Fakultná nemocnica... Možno by bolo lepšie hovoriť jej v tomto prípade fuckultná nemocnica (z anglického fuck), pretože sa k areálu v Abraháme správala doslova tak...

Dnes do ruín chodia muži a chlapci hrajúci sa na vojakov hrať paintball. Prichádzajú sem feťáci – ale nie na liečenie, alebo aj mladí z dediny, ktorí by si tu radi urobili svoje nerušené sídlo. Jedným z nich je aj Štefan. Našli sme ho medzi opustenými budovami, keď na asfalt úlomkom z rozpadnutej tehly písal odkaz, aby to tu návštevníci ďalej neničili a nelikvidovali ohnisko a sedenie okolo neho.

Štefan sa začudoval, čo tam robíme v sobotu dopoludnia. V tom čase sem väčšinou nikto nechodí. Až neskôr. Spýtal som sa ho na strom so zvláštnymi plodmi podobnými zelenému zošúverenému pomaranču, ktorý by tu mal rásť.

Ani posledné holé steny o chvíľu nebudú. Zožerie ich chudoba počas krízy.

Len zakrútil hlavou, že nevie. Nič také si nevšimol. Ale ochotne nás odprevadil džungľou k bývalému grófskemu bazénu a porozprával nám, ako keď bol malý, chodil medzi liečiace sa deti, ako sa spolu kúpali a hrali. Občas len prehodil, čo kde stálo a ako to tu vyzeralo. Už len vyzeralo.

Historická vaňa
Obec chcela svojho času ešte stojace budovy kúpiť za desať miliónov korún. Viac nemali. Štát chcel šesťdesiat miliónov. Potom, ako objekt vyhorel, predali ho naši štátni hospodári za päť miliónov. Žiada sa povedať: Zasa nás dobre odrbali, tvárili sa nevinne a srali múdrosti. Chrapúni.

Možno bolo lepšie, keď starý Esterházy svoj majetok prehrával v kartách. Teraz majú ľudia kdesi v kúpeľni v Abraháme napríklad historické vane. :-) Sranda.

Esterházyovci tu zasadili stromy, o ktorých idú chýry. Aj ja som na ne skočil. Miestni poľovníci mi raz rozprávali, že v háji okolo budov rastú podnes stromy, ktoré nikde inde na Slovensku nenájdete. Domorodci im hovoria sladké jablká. Majú pôvod v Afrike.

Ešte počas zimy sú na nich veľké zelené plody, ktoré vyzerajú ako nezrelé pomaranče. Samozrejme, v našich zemepisných šírkach nikdy nedozrejú. Niektorí poľovníci ich však dokázali vypestovať a už majú priesady. Hľadali sme ich. Aj Štefan nám pomáhal, ale nič sme nenašli.

Prepadnuté stropy sú doslova nebezpečné.

Starostovo ťažké srdce
Zdevastovaný areál zosmutnil kopu ľudí, ktorí majú ešte väčšiu kopu pekných spomienok na jeho existenciu. Stačí ho zadať do vyhľadávača a nájdete napríklad toto:

Monika: „Je to obrovská škoda, že si necháme takéto miesta úplne schátrať a zdevastovať. Už len budem dúfať, že sa mi o tom mieste bude znova snívať, alebo keď zatvorím oči, tak si ho znova pozriem v predstavách. Pozdravujem všetkých, ktorí tam zažili pekné chvíle či už v letných táboroch, alebo na ozdravovacích kúrach.“

Arzenika: „Najprv som ako malá musela mať postieľku s mrežami. To nás malé urážalo a závideli sme veľkým babám balkónovú izbu. Dokonca aj sprchovať sa mohli chodiť samy. Nás drhli sestričky.“

Mirka: „Ani sa mi nechce veriť, ako toto úžasné miesto teraz vyzerá. Aj ja som tam strávila niekoľké prázdniny a odvtedy som už nikdy podobnú zábavu a úžasnú atmosféru nikde nezažila. :) Sestrička Milka bola najlepšia zo všetkých. :) Tiež si spomínam na pávy a bazén a minigolf a kopec iných veci. Aj by som si želala byť ešte na jedno leto malá žaba a zažiť znovu tie super časy. :)“

Skapínajú aj obrovské platany. Jeden už má život za sebou.

Anna: „Aj ja som sa tu ako dieťa zúčastnila na rekondičnom pobyte. Boli sme tu deti z celého Slovenska a spájala nás diagnóza diabetes mellitus. Pamätám si na detský bazén, posedenie pri ohni, nádherné obrovské platany, farby a zvuky pávov, aleje stromov s roháčmi na ceste.

Najviac ma fascinoval starý bazén, ležiaci pod stromami, obsypaný lístím, a výklenok s ležadlom, kde som si predstavovala grófa, ktorý si v myšlienkach odlieta niekam preč. Vyštudovala som záhradnú a krajinnú architektúru a viem si predstaviť tie nenávratné hodnoty, ktoré sa každým dňom z tohto miesta strácajú. Ak by som mohla prispieť svojou prácou pri rekonštrukcii parku, rada pomôžem.“

Stano: „Bývam pri ceste vedúcej ku kaštieľu. Obaja rodičia tam robili. Rád som tam chodil. Cítil som sa tam ako doma. Každé leto som si tam našiel kamarátov. Teraz sa tam bojím ísť pozrieť, lebo tam môžem stretnúť len feťákov. Ukázalo sa, aký sme hlúpy národ, že sme nechali zničiť také skvelé miesto. Pravidelne tam chodili autá so značkou DS a vyviezli odtiaľ všetko železo, ale políciu to nezaujímalo. Asi by to bola diskriminácia...“

Prístupová cesta. Areál nikto nestrážil.

Do diskusie prispel aj sám starosta obce Marián Vrbovský. V septembri 2007 napísal: „Pohnutá história kaštieľov, pôvodne boli v Abraháme dva, je výstrahou pre nás všetkých. Za všetkým treba vidieť ľudí. V tomto konkrétnom prípade má hrubé maslo na hlave bývalé vedenie Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave, ktoré nechalo objekty po skončení prevádzky liečebne v roku 1996 bez dozoru schátrať a rozkradnúť.

Následne liečebňa i s parkom boli predané, hoci park je vo štvrtom stupni ochrany, čo je v rozpore zo zákonom. Potom liečebňa čiastočne vyhorela a park chátra.“

Oštara s parkom
Štát dostal naspäť bývalý kaštieľ s desaťhektárovým parkom. Detská fakultná nemocnica s poliklinikou v Bratislave ho ako prebytočný majetok tvrdohlavo predala. Ukázalo sa, že neprávom.

Kaštieľ naposledy slúžil ako ozdravovňa pre veľmi tučné a veľmi chudé deti z celého Slovenska. Vedenie nemocnice jedného krásneho dňa rozhodlo o jej zrušení s vysvetlením, že zdravotné poisťovne posielajú málo detí. Potvory.
Areál s kaštieľom nemocnica predala súkromnej spoločnosti.

Ktosi si napchal vrecká a viac ho nezaujímalo. Na predaj chráneného parku však nemali oprávnenie. O kšeft sa začala zaujímať prokuratúra, výsledkom je vrátenie kaštieľa a parku späť do majetku štátu a do správy nemocnice.

Nový bazén, v ktorom sa kúpali tučné i vychudnuté deti.

No zbohom!
Vedenie nemocnice sa netají, že kaštieľ aj s parkom chce opäť predať. Ešte predtým však potrebuje chránený park s prísnym štvrtým stupňom ochrany prekvalifikovať na nižší stupeň ochrany! Na to nepotrebuje veľa. Žiadne investície, len trpezlivosť. Zlé jazyky po krčmách hovoria, že už ktosi ponúkal honorár za to, že park v jeden suchý slnečný deň náhodou vyhorí. Žeby nejaký posol nového záujemcu?

Možno už onedlho dáme posledné zbohom jedinečnému parku, ktorý vybudovali na mieste lužného lesa. Celková rozloha tunajšieho lesa je 62 hektárov, z toho 12 hektárov zaberá abrahámsky historický park.

Po roku 1945 prišla na areál prvá obrovská pohroma. Jeden z dvoch kaštieľov do základu rozobrali na stavebný materiál. Mal vtedy iba päťdesiat rokov. Interiér rozkradli, zničili, väčšinu sôch rozbili. Zanedbaním starostlivosti o park začala táto pýcha záhradníkov zomierať. Aj napriek tomu v ňom prežilo komunistov množstvo cenných našich a aj cudzokrajných drevín a kríkov.

Sladké jablká sme v ňom nenašli. Vlastne sme nenašli nič sladké. Po návšteve abrahámskeho panstva nemôže mať človek iné, len pocit trpkosti a horkosti. 

Foto: Vladimír Kampf