V redakcii nie sme straky ani kocúri, hniezdia u nás drozdy

AKTUALITY - Trnava | 31.5.2012, 13.40, Benjamín Škreko

Milujem trnavské drozdy. V našej štvrti, ba aj v promenáde, kam chodievam so psom, je ich už viac ako vrabcov, ale ešte sa mi ich žlté zobáčiky a bezočivé kosé pohľady nezunovali. Pôvodne lesný vtáčik sa podľa googlu za posledných sto rokov tak prispôsobil životu v blízkosti človeka, že mu až ani na um nepríde sťahovať sa na zimu do teplých krajín.

Zato má však v mestách iných nepriateľov, ako mráz. Kopu vajíčok mu požerú straky, mladí hlupáčikovia, ktorí silou-mocou chceli už do sveta, končia zasa v žalúdkoch mačiek. Drozdy kompenzujú tieto straty usilovným množením. Samička sedí na hniezde až štyrikrát do roka a príbytok si smelo stavia na dosah ľudskej ruky.

reklama

Jeden taký milý párik sa nasťahoval aj do átria uprostred našej budovy. Najprv sme len oči otvárali, čo tam tá drozdica vláči za igelitové pásy a suché prútie do umelého fikusu a vo výške poldruha metra v ňom splieta kužeľovitú misku. Až s postupom stavby sme pochopili, že to v našom fajčiarskom azyle, kde furt plieskajú ťažké dvere a hučia klimatizačné mašiny, myslí so zahniezdením vážne.
 

A už je to tu. Mama sa už z domu ani nepohne, pod bruchom jej pištia detské hlásky a tato loví na paulínskom nebi ako splašený. S korisťou najprv zasadne obďaleč, prísne si divákov premeria, a šup s muchou naložiť rodine do taniera. Nádhera. Keby som bol mačka, len by sa mi tak slinky zbiehali.

reklama

TEXT A FOTO: BENJAMÍN ŠKREKO