Veteráni Adama Štrekára: Stretávka šesťdesiat rokov po maturite

RELAX - Reportáže | 3.6.2012, 12.35, prispievatelia

Zo slovenčiny, ruštiny a matematiky sa maturovalo povinne. Štvrtý predmet si žiaci mohli vybrať. Znervózneli, a tak trochu ich to aj nahnevalo, lebo nie dlho pred maturitou ani len netušili, že matika bude povinná. Hrôza!

Tablo maturantov 1944 - 1952.

Nie, nehovorím o najnovšom nápade ministra Čaploviča zaviesť povinnú maturitu z matematiky. Presne toto zažívali maturanti z oktávy B pred šesťdesiatimi rokmi. To už je doba.

V budove starého gymnázia na Ulici Jána Hollého zmaturovalo už veľa tried. Nejedna z nich mala stretávku práve v tomto roku. Pre žiakov rímskokatolícko--biskupského gymnázia to však bola výnimočná stretávka. V prvú júnovú sobotu oslávili šesťdesiate výročie maturity. Školské lavice opustili už dávno.

Symbolicky si však do nich sadali znova a znova, pri každej stretávke. Kým bola budova ich gymnázia využívaná. Dnes sú vraj v bývalých triedach skrine a rôzne haraburdy. Tak sa teda maturanti z roku 1952 spred budovy starého gymnázia nepobrali do tried, ale len na malé občerstvenie.

Pred desiatimi rokmi pred budovou svojho gymnázia.

Skúšky a uhlie
„K maturitným skúškam sme pristúpili v období, keď všetko úsilie bolo treba sústrediť na udržanie svetového mieru a keď náš ľud prejavil hrdinstvá pri výstavbe socialistickej vlasti. Pristúpili sme k nim s pocitom zodpovednosti pred robotníckou triedou, ktorá na nás kládla veľké úlohy v tomto budovateľskom úsilí.

Išlo vlastne o bilanciu našej doterajšej práce a kontrolu úloh, ktoré na nás kládla strana a vláda, to znamenalo vychovať nové socialistické pokolenie ľudí politicky vyspelých a odborne zdatných,“ týmito slovami sa žiaci prihovárali komisii pred maturitou. Úryvkom z prejavu si pripomenuli staré časy.

A takto vyzerajú maturanti dnes.

Pospomínali na to, ako sa cítili počas maturít, na svojich spolužiakov, ktorí nemohli prísť pre chorobu, ale aj na tých, ktorí už nikdy neprídu. Medzi najspomínanejšie zážitky určite patrila uhľová brigáda v baniach v Ostrave, kam sa po maturite všetci pobrali. Aj s triednym profesorom. To akože za odmenu...

Spievajú dodnes
Stretávku zorganizoval Jozef Duran. Zvolával spolužiakov a zabezpečoval, čo sa dalo. Momentálne má povinností ako predseda triedy, no nebol ním. Predseda na stretávku neprišiel. Nebol jediný. Viacerí spolužiaci sa ospravedlnili, že im to zdravotný stav nedovolí. Niet sa čo čudovať. Takmer všetci budú mať o chvíľu úctyhodných osemdesiat rokov.

Pavol Bohunický a Jozef Duran.

Keď niekam išli zo školy, vždy si cestou spievali. Pieseň Hor do boja sa stala ich hymnou. Spoločne si ju spievajú vždy, keď sa stretnú.
„Je to už šesťdesiat rokov, čo sme maturovali,“ spomína Jozef Duran. „Po maturite sme išli každý svojou cestou. No pravidelne sme sa stretávali.

Každých päť rokov organizujeme veľkú stretávku,“ dodáva. V triede bolo 39 žiakov. Samí chalani. Boli úžasná trieda. Všetci zúčastnení potvrdili, že boli skvelý kolektív. Stretnutia raz za päť rokov im nestačili. Preto sa tí, ktorí bývajú neďaleko od Trnavy, rozhodli, že sa stretnú každý rok.

Na stretnutí po šesťdesiatich rokoch chýbal aj triedny profesor Adam Štrekár. Stretávky sa nedožil, no jeho žiaci si ho pripomínajú dodnes. „Meno Adam Štrekár mu pridelili. Sám nevedel, kto je. Tak mu dal biskup, ktorý ho našiel na štreke, priezvisko Štrekár. A preto, že bol ešte malé, nahé nemluvňa, dali mu meno Adam. Tak sám vysvetľoval vznik svojho mena,“ spomína Jozef.

Koloman Uhrík.

Veľa z nich sa vydalo na dráhu učiteľov. Žiaci to nemali po maturite jednoduché. Často mali problémy dostať sa na vysoké školy. No nevzdávali to a šli si za svojím. „Nebolo to ľahké. Než som mohol robiť svoju prácu, preháňali ma služobne po celom Slovensku.

Pracoval som v Poprade v Starej Ľubovni. Keď som sa pýtal domov, buď sa nenašlo miesto, alebo som nemohol z iného dôvodu. Až neskôr som sa dostal späť k Trnave. Najprv ako zástupca a neskôr ako riaditeľ školy v Modranke,“ hovorí Jozef.

Štefan Čechovič.

Stresovali rovnako
Skvelé vzťahy medzi spolužiakmi nezaspali v školských laviciach. Pomáhali si, kedykoľvek sa to dalo. „Ako prvý zomrel jediný lekár z našej triedy, Stanislav Guštafík,“ spomína Pavol Bohunický. „Jeden zo spolužiakov bol architekt, a tak mu navrhol pomník,“ dodáva. Pavol bol špičkovým hráčom hádzanej a neskôr sa ako tréner tohto športu dostal do rôznych kútov sveta. Trénoval v Alžírsku či Kuvajte.

Ďalším z úspešných absolventov gymnázia je Koloman Uhrík. Bol známou osobnosťou časopisu Roháč. Ten si taktiež pospomínal, ako mu Stanislav pomáhal s jeho zdravotnými problémami, keď bol na tom sám najhoršie.

Pavol Krištofík.

Zelené stužky títo maturanti nenosili. Mali červené. Aj cez maturitné oznámenie bola krížom červená páska. „Oblečené sme mali zväzácke košele. Spomínam si, ako som v nej utekal do jezuitského kostola pomodliť sa hneď po všetkom,“ hovorí František Škoda. Jeho priateľ František Rabara pracoval ako stredoškolský profesor. Pavol Krištofík sa po vysokej škole dal tiež na dráhu učiteľa.

Jozefa Orsága po príchode na vysokú školu vyhodili. Jeho otec nevstúpil do povinného roľníckeho družstva. To ho neodradilo a stal sa učiteľom, tak ako väčšina jeho spolužiakov. Neskôr sa venoval práci v múzeách. Eugen Harant bol učiteľom a neobišlo to ani jeho priateľa Júliusa Uváčka. Ten si vzal za ženu učiteľku a vychovali syna. Učiteľa.

František Drobný, Eugen Harant, Marián Švoňava a Ivan Kovačič.

 
Marián Švoňava mal svoju trvalú prácu, ako riaditeľ. Ivan Kovačič maturoval ako prvý z triedy. „Predmaturitné stresy som prežíval ako každý iný. Deň predtým som bol na futbalovom zápase. Trnava hrala so Sláviou Praha,“ spomína. Štefan Čechovič sa po škole pobral na veterinu, no venoval sa aj kultúre, konkrétne spevu. Dnes venuje všetku pozornosť svojej rodine.

František Drobný vyštudoval na vojenskej akadémii a neskôr pracoval na ministerstve. Služobne navštívil niekoľkokrát Sovietsky zväz a Vietnam. „Často som cestoval lietadlom. Niekedy aj dvadsaťdva hodín v kuse.

Vždy, keď sme po takom dlhom čase pristali, bozkával som našu slovenskú zem,“ spomína. Dnes sa venuje svojim štyrom deťom, jedenástim vnúčatám a manželke, s ktorou čoskoro oslávi diamantovú svadbu.

František Rabara, Jozef Orságh a František Škoda.

Rudolf Paulíček si spomenul, ako sa na maturite spoliehal, že si vytiahne otázku, ktorú chcel. Nevytiahol. No aj tak to zvládol. Emil Novanský je najstarším zo žiakov. Po maturite mal taktiež problém dostať sa na vysokú školu. No podarilo sa. Aj z neho sa stal učiteľ.

Emil Novanský, Rudolf Paulíček a Július Uváček.

Text a foto: Júlia Kampfová