Trnavské rybníky
reklama

Shakespeare v Malom Ríme. Dramaturg hry Parva Roma je milovníkom železníc.

RELAX - Rozhovory | 15.2.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Bratislavčan Miro Dacho (27) nemá s Trnavou takmer nič spoločné. No má ju rád. Možno preto, že nefandí futbalu. Alebo preto, že je dramaturgom novej divadelnej hry s výstižným názvom Parva Roma (v preklade z latinčiny Malý Rím) z pera nášho kolegu Beňa Škreka.

Shakespeare v Malom Ríme. Dramaturg hry Parva Roma je milovníkom železníc.

"Trnavskí herci sú skvelí, nemajú žiadne maniere," hovorí dramaturg divadelnej hry Parva Roma Miro Dacho. Foto: Katarína Rosinová

reklama

 

Mladého dramaturga a príležitostného herca sme vyspovedali dva týždne pred jej divadelnou premiérou, ktorá sa uskutoční 12. februára. Čím ho zaujala predloha a čo zo seba vložil do jej inscenácie?
„Zaujal ma provokatívny rozmer hry. Nie je len ľahkovážnou, bezdôvodnou zábavou, ale tak trochu satirou na nás Slovákov a na niektoré naše vlastnosti. Mám na mysli najmä našu zvláštnu hrdosť za každú cenu. S týmto motívom sme sa pohrali najviac.“ Hra je akousi prechádzkou históriou Trnavy, až na to, že hlavný hrdina Víto (Michal Jánoš) sa snaží históriu interpretovať trochu inak, po svojom. Hoci sa hlavná dejová línia odohráva v súčasnosti, Víto sa mesto usiluje ovládnuť i spätne v každom historickom období. Je primátorom a ostatné postavy sú poslancami s ambíciami postupovať vyššie. K svojmu nadriadenému sú servilní, i keď v skutočnosti si o ňom myslia svoje.


Futbal a Macbeth
Oproti písomnej predlohe sa divadelný tím viac pohral s motívom futbalu. „Futbal, po trnavsky fodbal, hýbe mestom. Súboj belasí verzus bílí andeli je jasný. Pravdou je, že hoci som Bratislavčan, nie som slovanista. Lepšie povedané, nie som vôbec športový fanúšik, dokonca som nikdy nebol na žiadnom futbalovom zápase,“ priznáva Miro Dacho.
V ľúbostnej zápletke hry našli spolu s režisérom Jurajom Bielikom motív zo Shakespearovho Macbetha. Dve hlavné postavy – Víto a Zemežízna sú partnermi. Keďže hra má dve línie, prítomnosť a minulosť, v tej súčasnej je žena primátorovou sekretárkou, s ktorou má pomer, a v minulosti je jeho manželkou. „Motívom z Macbetha je napríklad to, že manželka svojho muža často provokuje a vyzýva k tomu, aby bol trošku aktívnejší, aby niečo urobil. Je taká sivá eminencia. Bavil nás aj ten kontrast, keď sa niečo šejkspírovsky veľké dostane z Anglicka k nám, do regionálnych pomerov,“ približuje. Na záver sa vraj diváci môžu tešiť na zaujímavé rozuzlenie. „To však neprezradím. Nechajte sa prekvapiť,“ dodáva s úsmevom.


Gúglil slovíčka
Veselohra s pôvodnými pesničkami je skoro celá v trnavčine. „Rozumeli sme takmer všetkému, a čomu nie, to sme si vygúglili,“ priznáva Miro Dacho, ktorý na skúšky dochádza denne vlakom z Bratislavy. „Neprekáža mi to, vlastne som milovníkom vlakov a železníc. Aj Trnavu som po prvý raz videl ako dieťa z okna vlaku, keď som tadiaľto prechádzal. Pamätám si ešte starú stanicu, pri ktorej stála čierna parná lokomotíva. Vždy som ju obdivoval. V centre mesta som bol prvýkrát ako päťročný na promóciách maminej sesternice. Ostalo mi odvtedy zopár čiernobielych fotografií,“ spomína. „Potom som tu dlho nebol, až v roku 2008 na prehliadke ochotníckych divadiel. No a nedávno mi zavolal spolužiak z VŠMU Juraj Bielik, či mu nechcem v tejto hre robiť dramaturga. Súhlasil som a som rád. Sme mladý kolektív, od režiséra až po hercov. Najstarší Dodo Bujdák má len 37 rokov. Herci trnavského divadla ma veľmi príjemne prekvapili tým, že sú pokorní, kreatívni a pracovití. Nemajú žiadne maniere, s ktorými sa stretávam niekedy už aj u študentov.“

reklama


Dobrý kádrový profil
Miro má v súčasnosti rozpracované projekty aj v Bratislave. Okrem toho je doktorandom na VŠMU, kde vyštudoval divadelnú vedu, réžiu a dramaturgiu. „Pravidelne tvoríme v škole v našom Divadelnom štúdiu. Mám za sebou aj spolupráce s bratislavskými divadlami Ludus, a.ha, Šúdio 12, Aréna a Slovenským národným divadlom.“ Divadlu sa venuje od svojich pätnástich rokov, keď začal navštevovať umeleckú školu pri divadle Ludus. Uchvátilo ho. „Kto sa raz stretne s divadlom, tomu sa z neho ťažko odchádza. Znie to ako klišé, ale je to pravda.“ A po kom to zdedil? „Neviem, ako mi to napadlo, vydať sa týmto smerom. V rodine široko-ďaleko nemám nikoho, kto by sa venoval divadlu, dokonca ani inému druhu umenia. Skrz-naskrz, mnoho generácii dozadu, pochádzam z robotníckej rodiny. V minulom režime by som mal vynikajúci kádrový profil,“ dodáva s úsmevom.
 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda balík výhod
reklama