Bez obličiek, ale s úsmevom! Kúsok z Kvety Slamkovej nosí vo svojom tele iná žena

RELAX - Tí sú naši | 20.2.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Manželia Slamkovci z Chtelnice majú dohromady len jednu obličku. Stanislavovi zlyhali obe pred desiatimi rokmi, Kvetoslava jednu zo svojich darovala dievčine, ktorú predtým vôbec nepoznala. Pôvodne chcela pomôcť manželovi. Nevyšlo to. Napriek tomu nič neľutuje.

Ich vzťah odolal všetkým skúškam. Stanislav a Kvetka sú spolu šťastní už 28 rokov. Foto Michal Hlavatovič.

„Poďte ďalej,“ vítajú nás srdečne v kuchyni svojho domu. Pani Kvetka nás núka čajom a zákuskami a popritom sa rozrozpráva. Na novinárov sú zvyknutí. Pred tromi rokmi si u nich podávali kľučky. Transplantácie, a hneď dve naraz, sa nedejú každý deň.

Zámena ľadvín
Všetko sa to začalo pred osemnástimi rokmi, keď Stanislav dostal zápal obličiek. Po ôsmich rokoch mu načisto zlyhali a ostal odkázaný na dialýzu. Jedinou možnosťou bola transplantácia. „Bez váhania som chcela manželovi darovať moju obličku, ale výsledky, žiaľ, neboli také, aké by mali byť. Nezhodovali sme sa.“ Prvú transplantáciu obličky urobili Stanislavovi v Bratislave, dopadla však neúspešne. Vtedy sa kdesi dočítal o novinke - programe krížovej transplantácie, ktorý robia len v Banskej Bystrici. Rozhodli sa, že to skúsia. „Vhodný darcovský pár sme našli asi po roku a pol. Kamencayovci – otec a dcéra. Janka potrebovala obličku odo mňa, on mal darovať svoju môjmu mužovi. Podľa výsledkov rôznych testov sme sa zhodovali až tak, ako keby sme boli príbuzní,“ spomína Kvetka. Kým k samotnému zákroku prišlo, s rodinou sa stretli a zoznámili. Transplantácia sa podarila. Okolo oboch rodín nastal rozruch a všetci im gratulovali. Radosť však netrvala dlho. „Asi po týždni nám obom ľadviny prestali ísť. Lekári skúšali všetko možné, deväťkrát nám vymieňali plazmu. Jankina oblička sa prebrala, moja tiež, ale neplnila už svoju funkciu. Po piatich mesiacoch mi ju museli vyoperovať,“ vracia sa Stanislav do času, keď mu svitala nádej na plnohodnotný život. Jeho polovička sa pridáva: „Potom dostal silný zápal. Ešte trištvrte roka po operácii sme si vytrpeli svoje. Ale nechcem tým nikoho odradiť. Každý človek je iný, niektorým sa orgán ujme bez problémov a behom dvoch týždňov je v pohode.“

Manželov Slamkovcov držia nad vodou aj vnúčatá Sabínka a Šimonko. Foto: album Slamkovcov

Môcť sa tak napiť...
Stanislav odvtedy chodí trikrát týždenne na dialýzu. „Nie je to nič príjemné, ale už som si zvykol. Napichnú ma na štyri hodiny a prečisťujú krv. Ja zatiaľ pozerám televíziu, čítam si alebo spím. A jem všetko to, čo inokedy nemôžem, lebo to hneď ide preč,“ teší sa aspoň z maličkosti. Zoznam jedál, ktoré nesmie pre chýbajúce obličky skonzumovať, je pomerne dlhý. Väčšina ovocia a zeleniny, sušené ovocie a huby, minerálky – všetko, čo obsahuje draslík. Ten, keď sa nahromadí, môže spôsobiť zastavenie srdca. Dialyzovaný pacient býva často unavený, aj Stanislav veľa času prespí. Keď sa cíti dobre, pomáha manželke, porobí niečo okolo domu. No svoju prácu skladníka už vykonávať nemôže.
„Najviac mi chýba, že nemôžem veľa piť. Mám povolené prijať za deň maximálne sedem deci tekutín vrátane tých, čo sú obsiahnuté jedle. Tak by som sa niekedy schuti napil,“ hovorí túžobne. Kvetka má úplne opačný problém. Keďže má už iba jednu obličku, musí ju stále zamestnávať, denne by mala vypiť aspoň dva – tri litre tekutín. Inak vraj nemá žiadne obmedzenia a cíti sa výborne. „Len mi oveľa viac chutí sladké. Pred operáciou som ho mala rada tiež, ale teraz bez neho nemôžem byť. Trikrát do týždňa pečiem. Pre seba!“ smeje sa útla žena. „Nepriberám, nemám kedy – som stále v pohybe. Ktovie, možno si telo pýta náhradu za to, čo mu odobrali.“

Záhrada je ich raj. Kveta ju skrášľuje a zveľaďuje, Stanislav má na starosti ovocné stromčeky. Foto: album Slamkovcov

Našla druhú dcéru
„Síce som o niečo prišla, no dostala som viac,“ hovorí rodená optimistka Kvetka. „Jednu dcéru už mám a vďaka transplantácii som našla aj druhú – Janku. Ja ju tak beriem. Od operácie sme v kontakte, voláme si, navštevujeme sa. Ona je teraz zdravý človek, konečne žije plnohodnotne. Dokončila vysokú školu, otvorila si obchod so zdravou výživou... Dúfam, že jej oblička vydrží čo najdlhšie.“ Janka Kvetku pozvala aj pred kamery do relácie Pošta pre teba, aby jej za všetko poďakovala. Bol to neplánovaný darček k jej decembrovým narodeninám. „Nikto to asi nevedel, ale pekne to vyšlo,“ hovorí Kvetka a dodáva: „Po operácii ma ľudia na ulici nadšene zastavovali a tešili sa z toho, že sa podarila. Vtedy ešte fungovali obličky u oboch a bolo to medializované. Keď to na našej strane nevyšlo, brali ma ešte viac ako hrdinku, ale ja sa tak necítim. Príde mi to prirodzené. Keby som mohla darovať ešte jednu obličku, tak neváham. Išli sme do toho s rizikom, že to nemusí vyjsť. Aspoňže Janke to pomohlo, že to celé nebolo zbytočné.“
Nádej umiera posledná, hovoria manželia a myslia tým, že sa budú pokúšať aj o ďalšie transplantácie. „No až neskôr. Ešte sa necítime byť pripravení prejsť si tým všetkým odznova a znášať prípadné sklamanie. Jednoznačne však každému odporúčame skúsiť krížovú transplantáciu. Netreba sa báť.“

So svojimi holubmi chodieva aj na výstavy. Foto: album Slamkovcov

V chorobe i zdraví
Kvetka a Stanko sú manželia 28 rokov. Stále pôsobia harmonicky a zaľúbene. On vie, že má doma anjela. Manželka stála pri ňom, keď bolo najhoršie, vozila ho do nemocnice, prebdela s ním noci. Popritom zvládala chod celej domácnosti a starostlivosť o svoju takmer 90-ročnú mamu. „Sľúbila som mu predsa vernosť do smrti,“ usmieva sa Kvetka. „Sú také prípady, aj ich poznám, že jeden z dvojice začal chodiť na dialýzu, a potom sa rozišli. Aj také, že dievča darovalo obličku svojmu priateľovi, a už spolu nie sú,“ pridáva sa Stanislav.
Oni sa namiesto nariekania tešia zo života a dobrých vecí, ktoré prináša. Neradi sa ľutujú a neradi prosia druhých o pomoc. Nad vodou ich drží viera, vnúčence Sabínka a Šimonko, priatelia a množstvo záľub. Stanislav chová holuby, s ktorými chodí aj na výstavy, a stará sa o ovocné stromčeky. Kveta každú voľnú chvíľu pracuje v záhrade. „Strihám stromčeky do rôznych tvarov. Záhrada je môj raj. Neviem len tak sedieť pri káve a oddychovať.“ Hoci myslí pozitívne, aj jej občas behajú v hlave čierne myšlienky. „Keď ma to chytí, myslím na to, že nemáme toľko peňazí, koľko by sme mohli mať a že si veľa vecí nemôžeme dovoliť. Manžel nemôže pracovať a ani ja nie, lebo sa starám o mamu. Tak rada by som robila... Ale o chvíľu to hodím za hlavu. Život ide ďalej. A mrzia ma aj naštrbené rodinné vzťahy. Moji súrodenci sa nezaujímajú o nás ani o mamu. Cudzí nám pomáhajú viac, ako vlastná rodina.“
Najviac zo všetkého túžia po dovolenke, na ktorej by si oddýchli. A nemuseli by to byť Kanárske ostrovy, úplne by stačili kúpele v Bardejove.