Trnavské rybníky
reklama

Vážme si svój scín, dokád je zadarmo

BLOG - Dzetko Krúpik | 20.2.2011, 00.00, prispievatelia

Už ste si nékedy fšimli, že každý človek má svój scín? Nélen človek, ale aj zvíratá a veci. Tot som nad tým špekuluval a ziscil som, že aby ból nejaký scín, mosí byt aj svetlo. Jedno bez druhého neexistuje. Aj také zatmení Slnka lebo Mesáca znikne len z jejích vzájemnú spoluprácu. Na to sú zákony.

Prírodné, naščascí. Lebo keby sa na takém zákone mali v našém parlamente dohodnut koalícija s opozíciju, zatmení by doščúlka ešče neegzistuvalo. Ale to som nescel rozebírat. Sledujte, čo sa mi pritrafilo:
Idem domo ot kamaráda, kerému som pomáhal stáčat víno. Z padesádlitrového demižóna zme naplnili štyricatpet litrovék. A ten zbytek? Šak víte, pri takéj robote... Pomálinky sa tahám nočnú ulicu. Na meskéj veže bije pólnoc. Zastavím pod kandelábrom, že si zapálim cigaretlu. Odrázu očujem dzesik pri mojích nohách s chodníka hlas, jako ket stupíte kočke na ocas.
„Hybaj už domo, lebo mi je zima!“
Kukám, nigdze nigdo. Šak som zaseky tólko nevypil, aby ma mátalo. A zaseky očujem také mrnčání.
„Tak pohneš sa už konečne, sceš abych zamrzól?“
„Dze si, čo si, že ma tu buzeruješ?“ vybuchnem a hledám sirky.
„Ná čo si slepý? Šak já som tvój scín, tot ci ležím pri nohoch jako verný pes a drgluje ma od zimy!“
„Jako ci móže byt zima, ked mám na sebe vetrofku. Ket si mój scín, tag hu mosíš mat aj ty!“
„Máš recht, ale zatát čo ty sa opíráš o kandeláber, já ležím na studeném asvalde...“
Nebudem sa precaj vadzit z nejakým sprostým scínom, odlepím sa od kandelábra a pokračujem f ceste. Kuknem – vidzím: Mój scín sa začal jakosik ponáhlat, natahuje sa, furd je dlchší a dlchší. Asi sce byt čo najskór doma.
„Očúvaj! Hamuj, lebo budem mat doma cirkus, ket prindeš skór než já. A navác to na mna došlo, šak som teho vychlontal jak smadná tava!“ žundrem a začnem si rozepínat vetrofku.
„Dobre, dočkám ta, ale láskavo šmochtaj prociva svetlu!“
„To čo má byt zaseky jaký úzus? Vím, že sa nemá ondzit prociva vetru, lebo potom má človek zastríkané topane, ale skrzevá čo to mám robit proci svetlu?“
„A jako by sa ci lúbilo, keby na teba nejaký opilec síkal? Šak aj já mám nejakú hrdost!“ vysvetluval mój scín. Mosel som uznat, že má pravdu, tak som sa obrácil. Zbytek cesty zme tak debatuvali o šeckém možném. Vejdeme do dvora, zasvícím si, abych sa négdze na schodoch nezruluval. Pocichu sa plížím, len ženu nezobudzit, lebo... Šak víte si to predstavit. Scín sa skoval za mnu. Zbabelec. Ale mal už svoje skúsenosci, tak jako aj já. Zažnem f kuchyne, sednem na štokrdlu, scín zaleze pod nú.
„Neni si hladný?“ pýtám sa ho ze slušnosci.
Neodpoví, asi sa urazil, a mne sa tak scelo z nékým si ešče podebatuvat. Len sedzím, hlavu v dlanách, a rozmýšlám: Taký scín má nékedy vác rozumu, než jehóv majitel. Šak aj ón patrí do našého života, mosíme si ho vácej vážit. Aj sa čudujem, že ešče nikeho nenapadlo zavést dane na naše scíny. Ale ket to takto pójde dál, aj teho sa lachko móžne dočkat.

reklama

 

Váš dzetko Krúpik

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda balík výhod
reklama