Otcov miláčik: Katka Feldeková otvorene prehovorila o všetkom

RELAX - Rozhovory | 18.6.2012, 09.44, Katarína Rosinová

V živote si už prešla všeličím, občas by toho bolo veľa aj na koňa. Katarína Feldeková (34) bez obalu rozpráva o všetkom. O láske k dcérke Aničke, zložitom vzťahu k jej otcovi, o svojej cukrovke a psychickej poruche aj o nedávnom pokuse vziať si život.

Texty šansónov jej skladá otec Ľubomír. FOTO: Michal Hlavatovič

Známe priezvisko je jej šťastím aj prekliatím. Občas jej však vďaka nemu otvoria dvere, ktoré by inak ostali zavreté. V Trnave v máji hudobne sprevádzala besedu o knihách svojho otca. Spievala pred takmer samými stredoškolákmi.

Texty šansónov pre vás skladá alebo prekladá z originálov váš otec Ľubomír Feldek. Stotožňujete sa s nimi?
- Spievajú sa mi super. Väčšinou je to tak, že on príde za mnou s piesňou, ktorú má rád, a preloží ju, alebo napíše pôvodný text, ktorý niekto zhudobní. Niekedy je to naopak – ja mu navrhnem pieseň, ktorá sa mi páči. Už ich máme v repertoári okolo tridsať.

Pamätáte sa na prvý šansón, ktorý vám otec preložil?
- Milord od Edith Piaf. Spievala som ho, keď som mala šestnásť rokov v divadle Na lávce v Prahe. Vtedy tam vystupovali samé známe osobnosti a ja som tam bola najmladšia. Mala som takú trému ako nikdy v živote. Našťastie to dobre dopadlo, bez výraznejšieho prúseru.

Edith Piaf máte asi rada...
- Veľmi. Nemôžem povedať, že je mojím vzorom, lebo tam sa zďaleka nešplhám. Ale francúzsky šansón je špecifický harmóniou hudby a slova. Sú v rovnováhe. Všetky otcove texty sú mi také blízke, akoby som ich písala ja.

Ste otcov miláčik?
- Asi som. Ale nehovorte to nikomu. :)

Čítal vám otec ako malej rozprávky?
- Keďže rozprávky písal, nemal čas nám ich čítať. Robila to babka. Mama nám zase rozprávala rozprávky, ktoré si vymýšľala. Boli super, škoda že ich nevydala knižne.

Takže ste mali šťastné detstvo?
- Mala som schizofrenické detstvo. Doma to bolo perfektné, v škole katastrofálne. Na prvom stupni som sa nevedela stotožniť so spolužiakmi. Nemala som kamarátov, radšej som sa doma hrala so zvieratkami.

Všetci učitelia na mne sedeli, lebo som bola piata z piatich detí, ktoré im prešli cez ruky, a už boli na nás zrejme alergickí. Učila som sa veľmi zle, mala som štvorky, dvojky zo správania, na každý štvrťrok riaditeľské pokarhanie. Možno som si to sčasti aj zaslúžila...

Takže žiadna protekcia kvôli známemu menu?
- Naopak. Veď ak je človek čo i len trochu známy, okrem priaznivcov má aj nepriateľov. Niekde máte dvere otvorené, inde na vás pľujú, pritom na to nemajú nijaký dôvod. Jeden čas som dokonca rozmýšľala nad zmenou priezviska. Aj preto, lebo mi každý vždy hovoril, že som tlačenka, ktorá by bez rodičov nič nedokázala.

Človek potom musí niekoľkonásobne viac makať. Nehovorím, že som nikdy tlačená nebola. Mnoho vystúpení by nebolo, nebyť našich. Ale veľakrát som vystupovala aj anonymne alebo som si veci zmanažovala sama.

Nemôžem sa neopýtať na jednu udalosť, o ktorej ste počas vystúpenia dokonca vtipkovali. Ide o váš nedávny a, našťastie, neúspešný pokus o samovraždu.
- Čo mám k tomu povedať? Jednoducho trpím bipolárnou poruchou. Každý rok od januára do mája mávam ťažké depresie bez ohľadu na to, že pravidelne beriem lieky. Keď vznikne situácia, ktorá depresiu ešte prehĺbi, nepomôže ani to, že máte rodinu a blízkych, ktorým na vás záleží.

Máte pocit, že ich obťažujete svojou prítomnosťou. Ohľadom mojej dcérky mám výčitky svedomia, že nemá kompletnú rodinu a trpí tým. Všetko sa zdalo byť také strašné, že som považovala za jediné východisko samovraždu.

Už je lepšie?
- Ale áno. Rodičia a partner ma obskakujú a boja sa o mňa. Asi bude pravda to, čo hovorievala moja babinka, keď som bola ešte malá. „S Katkou treba zaobchádzať ako s maľovaným vajíčkom.“ Musím si kontrolovať svoje nálady, lebo idú do extrému. Je to typické pre maniodepresiu.

Bulvár vie byť krutý, aj vy s tým máte skúsenosti. Nikto vás neobvinil z toho, že ste len chceli na seba upútať pozornosť?
- Nie, vidíte? Ste prvá. :) Keby to tak bolo, zjem dvadsať ibalginov. Toto bolo vážnejšie. Možno by to niekomu napadlo, lebo som to hneď hodila na Facebook. Nevidela som však iný spôsob, ako sa rozlúčiť s toľkými blízkymi ľuďmi. Nakoniec mi to zachránilo život. Jeden kamarát bol práve online, zmobilizoval ďalších, zavolali políciu...

Ste rada, že vás zachránili?
- Keď sa ma lekár pýtal, či som rada, že som prežila, povedala som áno. Aj preto, aby som sa dostala čím skôr z nemocnice. Teraz sa cítim dobre, ale nie som veštica, neviem, čo sa stane. Je to choroba a budem sa snažiť robiť všetko pre to, aby sa to už nikdy nestalo.

Som trošku prekvapená, ako otvorene o týchto veciach hovoríte.
- Veľa ľudí sa nachádza v podobnej situácii a hanbí sa o tom hovoriť. Keď máte zápal slepého čreva, nie je to tabu, ale psychické problémy u nás tabu sú. Prečo o tom nehovoriť a tváriť sa, že je všetko v poriadku, keď nie je?

Jasné. Koniec koncov, ľudia majú aj horšie problémy...
- Keď som začala chodiť k psychiatričke, hneď som jej hovorila, že sa tu ľutujem, pritom iní sú na tom ešte hrošie, deti v Afrike hladujú, atď. No ona ma zastavila s tým, že je úplne jedno, aké má kto problémy, lebo každý má ten svoj, ktorý ho trápi rovnako alebo aj viac ako niekoho, kto je v oveľa horšej situácii.

Človek má právo posudzovať problém podľa svojej psychiky. Niekto je silnejší, iný slabší a zvláda to horšie.

Obráťme list. Čo vaše plány do budúcnosti?
- Chcem sa sústrediť najmä na našu kapelu Ka-Fe band. Nahrali sme demo CD, ktoré posielame organizátorom kultúrnych podujatí. Snažíme sa uplatniť a zarobiť. :)