Úžasné dobrodružstvo: Prenikli sme do hlbín Malých Karpát

AKTUALITY - Trnava | 24.6.2012, 09.00, Darina Kvetanová

Tma, mokro, vlhký vzduch. Ležím asi tridsať metrov pod zemou, v jaskyni Veľké Prepadlé. Preliezla som cez niekoľko úzkych priestorov. Nebola to žiadna sranda, v niektorých tých škárach som si poriadne narazila koleno.

Temné, no obdivuhodné podzemie. Foto: Tomáš Lanczos

reklama

Teraz sa musím preplaziť cez ďalšiu, k rebríku predo mnou. Zasvietim do jamy čelovkou a vidím asi desaťmetrový spád.

Ruky mám špinavé od blata, no hlavne, že ma bezpečne držia na železnom rebríku. Zvieram ho ako kliešť a pomaly zostupujem dole. V jaskyni stačí jeden zlý krok a na krku máte obrovský problém. Neviem si predstaviť, ako by ma odtiaľto niekto vytrepal hore so zlomenou nohou.

Ženy, čo nepištia

reklama

Do najväčšej jaskyne v Borinskom krase som sa dostala vďaka jaskyniarom zo Speleoklubu Trnava a Speleo Bratislava. Pre verejnosť zorganizovali vôbec prvú slovenskú speleoškolu. Liezť do neprístupných jaskýň je inak prísne zakázané.

Aj tak sa nájdu maniaci bez skúseností, ktorých láka podzemný svet natoľko, že ho idú objavovať bez potrebného výstroja. A niekedy celkom sami. Chyba, pretože takto neriskujú ani skúsení jaskyniari. Tu totiž potrebujete niekoho, kto vás bude istiť, s kým šťastne zdoláte všetky tie prekážky a v prípade, že nebodaj dôjde k úrazu, zavolá pomoc.

Speleožiaci. 

Leziem za dievčatami, čo si speleoškolu poriadne užívajú. Z desiatich ľudí, ktorí sa do nej prihlásili, je šesť nežnejšieho pohlavia. Po dni, čo som s nimi strávila, sa tomu vôbec nečudujem. Sú to dámy, ktoré nezačnú jačať, keď vidia na lesnej ceste slepúcha. Zoskupia sa okolo neho, jedna ho zoberie do rúk, hladká a upokojuje ho.

Dohadujú sa, či ho zoberú kolegyni, ktorá tieto beznohé jašterice skúma a práve má málo materiálu. Takmer všetci, čo sem prišli objavovať podzemný svet, sú totiž z prírodovedeckej fakulty.

Tituly tu neplatia

Jaskyniari im prednášali o jaskyniach aj o tom, kde na Slovensku sú najvýznamnejšie. Naučili ich pohybovať sa v nich, no najväčším adrenalínom je zlaňovanie. Na strome pri skúške im to išlo lepšie, pod sebou videli hladkú zem a okolo stáli inštruktori.

Zuzane, ktorá teraz visí na lane, nie je všetko jedno. Tma, ostré skaly pod ňou, prvý ostrý pokus a to zvláštne ticho navôkol, ktoré narúša len tečúca voda, ju dosť desia. Nakoniec to zvládne a na rad prichádza Lucia. Pohodlne sa pustí dole a nechápavo sa pýta, či je to všetko.

Aby sa človek cítil v jaskyni bezpečne, musí mať prilbu s čelovou lampou a špeciálnu kombinézu, ktorá telo chráni pred vlhkosťou a špinou. Na nohy si jaskyniari obúvajú gumáky. Obyčajné, za tri eurá, smeje sa náš sprievodca Peter Magdolen, doktor prírodných vied z Univerzity Komenského v Bratislave. Teraz žiadne tituly nepotrebuje, plazí sa rovnako ako my, užíva si to a pomáha nám zdolávať prekážky.

Zo stromu sa zlaňuje pohodlnejšie ako v jaskyni, kde človeka obklopuje temnota.

Blázni do iného sveta

Jaskyniari sú vlastne blázni. Objavovanie podzemného sveta ich natoľko nadchne, že ho často uprednostnia pred tým, na ktorý dopadajú slnečné lúče. Možno práve preto je ich málo a akciami ako je speleoškola hľadajú nových zanietencov do svojich radov.

Mám dojem, že z tejto skupiny si už jaskyne niekoľkých získali. Dievčatá aj chlapci si pod zemou užívajú každý moment. Skúmajú kvapľovú výzdobu, ktorú vytvorila voda. Nadšene ukazujú na niečo živé, čo sa hýbe nad ich hlavami a ja to neviem identifikovať.

Zuzana si do vreca nabrala kamene a blato, teší sa, že v tejto vzorke nájde nejaké mikroorganizmy. V jaskyni je po troch hodinách chladno, ale im sa von nechce. Tam to už poznajú. Toto je však celkom iný, vzrušujúci svet.

Foto: Tomáš Lanczos