V Malom Ríme sa bude spievať, hrať a hlavne zabávať

RELAX - Rozhovory | 21.2.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Divadelná hra Parva Roma, v preklade z latinčiny Malý Rím, bude mať premiéru dva dni pred Valentínom. Režisérom inscenácie o Trnave je Juraj Bielik (25), ktorý sa na nej podieľal aj hudobne. Pôvodné texty autora – nášho kolegu Benjamína Škreka – zhudobnil do chytľavých pesničiek.

Nerád sa pretŕča, ale chce sa živiť divadlom. Foto: Vladimír Kampf

„Dúfam, že sa predstavenie bude ľuďom páčiť, a najmä, že sa budú dobre zabávať. Verím, že spokojný bude aj autor hry, lebo to bude preňho vlastne prekvapenie,“ hovorí s úsmevom mladý režisér. Projekt berie ako výzvu a príležitosť, bude to totiž jeho režisérska premiéra v kamennom divadle. Po skončení VŠMU, kde v súčasnosti pôsobí ako doktorand, začal svoju činnosť v divadle a.ha. To sa v septembri transformovalo na Malú scénu STU. V tandeme so svojím kolegom Antonom Korenčim tu spáchal už celkovo sedem projektov a v súčasnosti pracujú na ôsmom.
Ako sa Považskobystričan ocitol v Trnave? „Jednoducho. Raz mi zavolal riaditeľ Divadla Jána Palárika Emil Nedielka a ponúkol mi spoluprácu na tejto hre. Pravdepodobne si ma vybral preto, že mám skúsenosti s tvorbou hudby.“ Trnavu predtým nepoznal, no veľmi sa mu tu páči. „Keď mám aspoň trošku času, rád sa po meste prechádzam. Užšie centrum mám už pochodené celé.“ Porozumieť trnavčine, ktorou je hra písaná, mu vraj nerobilo problém. Zato niektorým hercom áno. „Michal Jánoš a Gregor Hološka sú Záhoráci, preto mali tendenciu občas zatiahnuť v tomto nárečí. Aj Kristínka Tóthová mala spočiatku trošku problémy, keďže pochádza zo Šamorína, ale nakoniec to zvládla.“

Slávny menovec
Jeho priezvisko v kombinácii s profesiou vyvoláva otázky. „Nie, Paľo Bielik nebol môj príbuzný. Hoci sa ma na to pýtajú často. Je pravdou, že moja babka vždy, keď ho videla v televízii, zvykla povedať, že je to jej bratranec. Nevedeli sme, či je to pravda. Ale neskôr, keď sme ho preberali v škole, som sa dozvedel, že to bol len jeho pseudonym. V skutočnosti sa volal Ján Bukva,“ vysvetľuje režisér Juraj Bielik, ktorý vôbec nepochádza z divadelníckej rodiny. „Otec tancoval a bol choreografom folklórneho súboru. Myslím, že hrával v nejakom ochotníckom divadle, ale inak neviem o ničom.“
Ako malý nesníval o svojom súčasnom povolaní. „Bližšia mi bola hudba. Od ôsmich rokov som chodil do základnej umeleckej školy na husle. Chcel som ísť študovať kompozíciu hudby. Prijímačky som však nespravil. Tomu som teraz možno aj rád, lebo hudba mi ostala ako záľuba. Keby som ju mal robiť profesionálne, mohla by mi zovšednieť.“ Na strednej hrával aj v školských divadelných predstaveniach, po dráhe herca však nikdy netúžil. „Herec v sebe musí mať istú dávku exhibicionizmu. A ja sa nerád pretŕčam,“ dodáva s úsmevom.

Husle, klavír, gitara
Okrem huslí hrá Juraj Bielik aj na klavíri a gitare. Pomocou týchto nástrojov skladá pesničky. „Niekedy to ide úplne ľahko - čítam si text a ihneď mi niečo napadne. Inokedy to trvá aj hodiny.“ Podobne to bolo aj pri hre Parva Roma. Pesničky hru, ktorá je niečím medzi kabaretom a revue, rytmizujú a oživujú. Hrá a spieva ich živá kapela zložená zo samotných hercov. „Robilo sa mi s nimi veľmi dobre. Traja z nich so mnou chodili na vysokú školu, Gregora Hološku a Doda Bujdáka som spoznal až tu, ale hneď sme si sadli.“ Diváci sa podľa neho môžu tešiť na príbeh Víta, ktorý je archetypom Trnavčana a Slováka vôbec. Cestuje do minulosti a v každom historickom období chce vládnuť mestu. Dozvedia sa, ako to vlastne bolo s Konštantínom a Metodom, Jánošíkom, kráľovnou Konštanciou a mnohými ďalšími. Predlohu spolu s dramaturgom Mirom Dachom ozvláštnili motívom futbalu, ktorý je v Trnave veľmi silný, a dokonca v nej našli zápletku zo Shakespearovho Macbetha. Je sa na čo tešiť.
A čo plánuje mladý režisér do budúcnosti? „Strašne by som chcel naďalej robiť divadlo tak, aby som sa tým aj uživil. Dúfam, že mi to vyjde.“