Pod dlažbou Baziliky svätého Mikuláša leží aj zať krvavej grófky

RELAX - Na ulici | 23.2.2011, 00.00, prispievatelia

Tucet milovníkov histórie Trnavy sa túla ulicami starého centra. Trasa dávnych vyberačov daní ich v tretej mestskej štvrti zaviedla k Dómu sv. Mikuláša. Hoci kostoly a iné cirkevné stavby, školy, objekty mesta, domy senátorov a na neľúbosť mestskej rady často aj majetky prisťahovanej šľachty dani nepodliehali, skupinka bádateľov zamierila aj sem.

Najstarší z novovekých epitafov farského kostola patrí ostrihomskému arcibiskupovi Mikulášovi Oláhovi (1493 - 1568). Reprofoto: Laco Šebák

reklama

Vo vlhkom vzduchu kostola bolo počuť každé polohlasné slovo frátra Georgia: „Pred sľúbenou návštevou zvonov v južnej veži vám prezradím ešte niekoľko zaujímavostí, týkajúcich sa nielen interiéru kostola a jeho zariadenia. V bočných kaplnkách si všimnite veľké mramorové reliéfy s postavami skoro v životnej veľkosti. Tieto epitafy sú umiestnené vždy na západnej strane kaplniek, oproti oltárom.“

Slávni zosnulí
Ako nám ďalej prezradil mních, epitafy, náhrobné kamene, pripomínajú, že pod dlažbou sú pochovaní ostrihomskí arcibiskupi Mikuláš Oláh, Anton Vrančič, Ján Kutaši, František Forgáč, Imrich Lóši, vikár Ján Čerédi (Chereödy) a ďalší biskupi. „Výnimkou medzi cirkevnými hodnostármi je krajinský sudca Juraj Druget,“ pokračoval mních. „Ako perličku spomeniem, že bol zaťom krvavej grófky Alžbety Bátoriovej. Tieto epitafy zo 16. až 17. storočia boli do čias veľkej prestavby interiéru v období rokov 1812 až 1816 umiestnené vo svätyni. Vtedy vzniklo i drevené obloženie jej stien. Na jeho hornú rímsu položili busty dvadsiatich dvoch svätcov a vázy. Obkladom v presbytériu zakryli aj zrušený gotický vchod do zbúranej Kaplnky sv. Juraja v čase dávnejšej veľkej Pázmaňovej prestavby kostola. Premiestnili aj pamätnú tabuľu nad týmto vchodom, pripomínajúcu kardinálovo rozšírenie kostola o bočné kaplnky. Pomerne málo sa vie, že pod dreveným obkladom na južnej strane, pod oknom s vitrážou sv. Jozefa, sa skrýva priestor, vytvorený už v čase výstavby kostola. Podobné, ale skromnejšie gotické pastofórium možno dnes ešte vidieť vo svätyni Kostola sv. Heleny. Predtým, ako si sviatosť oltárna, oleje a iné posvätné predmety našli svoje miesto v skrinke v strede hlavného oltára, na tieto účely slúžila takáto nika v stene v tvare okna s lomeným oblúkom z kamenných prútov. Tunajšie pastofórium objavil ešte v roku 1966 náš veľký domáci historik Hadrián Radváni.“

Chórus, ktorý dal okolo roku 1683 prestavať arcibiskup Juraj Slepčiansky-Pohronec, si zachoval svoju tvár do dnešných dní. Reprofoto: Laco Šebák

Kunigunda a Katarína
Frátrov pohľad z vitráží s farebnými sklami skĺzol k zemi. „Pred dvoma storočiami vymenili aj starú kamennú dlažbu z čias prestavby Petra Pázmaňa a pokračovali aj na stavebných úpravách exteriéru kostola. Do pôvodnej dlažby z konca 14. storočia boli vkladané aj stredoveké epitafy. Do krýpt pochovávali aj mecenášov kostola, členov oltárnických bratstiev aj ich manželky. Dva takéto stredoveké epitafy s menami Kunigundy Eberhardiovej a Kataríny Miczdianisovej by sme našli tamto za spovednicou na konci severnej lode. Prístup do krýpt už nejestvuje, pred piatimi rokmi boli podzemné priestory skúmané geofyzikálne - radarom i kamerou.“
Počas barokovej prestavby iniciovanej pred necelými štyrmi storočiami kardinálom Pázmaňom prišlo i k výmene kazateľnice a lavíc, vybudovaný bol aj nový chór s organom. Prvý raz sa organ v Hrubom kostole spomína už v roku 1510. Georgius sa na túto tému rozhovoril:
„Tuto vľavo na boku je malý organ z obdobia Márie Terézie. Súčasné kostolné lavice i sedadlá pre kanonikov po stranách svätyne, takzvané stallá, boli vyrobené až v roku 1741, keď dokončili prestavbu bývalej Kaplnky sv. kríža na kaplnku zasvätenú Trnavskej Panne Márii. Pázmaňov chór prešiel prestavbou už skôr, po Tököliho požiari v roku 1683. Vydržal dodnes. Arcibiskup Juraj Slepčiansky-Pohronec dal vtedy nanovo vybudovať aj ohňom zničenú sakristiu.“
Františkán sa odmlčal a my sme sa zapozerali do rozľahlej svätyne. Skúsili sme si predstaviť, ako na podobných stallách s baldachýnmi nad hlavami sedia okolo arcibiskupa biskupi, kanonici, generál jezuitov, rektor univerzity, richtár, mestský kapitán...

A pôjde sa na vežu
Do myšlienok nám vstúpil Georgius: „Kostol si pamätá aj mimoriadne udalosti. Dávnejšie sme si hovorili o veľkolepom otvorení univerzity v tomto chráme. No už skôr sem Mikuláš Oláh zvoláva biskupov z celej ostrihomskej arcidiecézy na niekoľkodňové zhromaždenia - diecézne, prípadne provinciálne synody. Veľprepošt Mathias Graecus zapísal priebeh diecéznej synody z roku 1562. V závere dodáva, že jej uznesenia prijalo 28 opátov, 12 prepoštov, 12 sekulárnych prepoštov, 9 archidiakonov, 4 dekani a 87 farárov. Na sklonku roka 1704 tu na počesť osobne prítomného víťaza kurucko-labanskej bitky pri Trnave cisárskeho generála Siegberta Heistera, zaznelo na sobotňajšej omši slávnostné Te Deum.“
Georgius náhle ukončil reč, vystrel sa, upravil si habit s kapucňou a dotiahol motúz, ktorým bol opásaný. Pochopili sme, že sa treba dobre pozapínať, a ide sa hore, k zvonom v studenej južnej veži. Pokračovanie nabudúce 

LACO ŠEBÁK