Každodenná cesta vody: Akou splachujeme, takú pijeme

RELAX - Reportáže | 4.7.2012, 20.06, prispievatelia

Slogan Trnavskej vodárenskej spoločnosti hovorí: Dávame ľuďom to najcennejšie - vodu. Zdá sa, že stačí otočiť kohútikom. No netečie len tak, musí prekonať dlhé kilometre. Za jej cestou k nám je kopa ľudí a práce.

Mariáš.

reklama

Deň tejto vzácnej tekutiny sme si pripomenuli už 22. marca. V okolí Trnavy máme tvrdú vodu. Pre naše domáce spotrebiče a vodovodné trubky to nie je žiadna výhra, no voda bohatá na vápnik a horčík je pre naše zdravie prospešná. A má aj lepšiu chuť.

Veľa ľudí nepije vodu z vodovodu, pretože sa im tá z fliaš zdá kvalitnejšia. Hlúposť. Nejedna z firiem predávajúcich stolové vody či minerálky čerpá vodu z rovnakých zdrojov ako vodárenské spoločnosti. Inak to nie je ani v blízkosti Dobrej Vody.

Časť vody z tamojších prameňov končí vo fľašiach. Kvalitná je rovnako, ako tá z vodovodu, no za plastovú fľašu a bublinky zaplatíte mnohonásobne viac. Dokonca nie je ani tak čerstvá ako tá z točiek.

Hlávka.
 

Preventívne
Cesta vody z vodovodu sa začína v obci Dobrá Voda. Tu sú dva pramene – Hlávka a Mariáš. Hlávka je hlavným zdrojom pre túto obec a pre diaľkový privádzač, ktorým sa voda neskôr dostane až do Trnavy.

Prameň bol zachytený v roku 1969. Nachádza sa len kúsok od námestia. Než ho zachytili a nad ním vystavali budovu, v ktorej sa dnes schováva, bol v týchto miestach len veľký močiar.

„Mariáš je druhým zdrojom. V mieste jeho vyvierania bol vybudovaný záchytný zárez. Doň vložili rúrky, do ktorých voda vteká,“ hovorí Ján Brenk, vedúci technickej prevádzkovej činnosti Trnavskej vodárenskej spoločnosti. Oblasť v okolí prameňa nie je obývaná, čo tvorí prirodzenú ochranu pred znečistením. Prvé ochranné pásmo sa nachádza v bezprostrednej blízkosti miesta odberu vôd. Je oplotené a platí tu zákaz vstupu.

Chlórovňa.

Druhé ochranné pásmo slúži na ochranu zdroja vody pred ohrozením zo vzdialenejších miest. Voda z Mariáša a Hlávky sa spája do jedného potrubia, ktorým putuje do chlórovne.

Voda v okolí Trnavy je veľmi kvalitná, nie je potrebné robiť žiadne úpravy. Je dobrá taká, aká je. Chlórom sa dezinfikuje viac-menej preventívne. „Treba zabezpečiť jej mikrobiologickú nezávadnosť, no nesmie ho byť priveľa, lebo by nám mohol uškodiť. Jeho hodnota nesmie byť vyššia než 0,3 miligramu na liter pri vstupe do rúrok a nižšia ako 0,05 na koncovom mieste, akým sú napríklad domácnosti,“ vysvetľuje vedúci.

Vodu neustále kontrolujú, či je stále vo výbornom stave, či sa náhodou jej kvalita o niečo nezhoršila. Chlórovať sa musí ešte predtým, než sa dostane do siete.

Štefan - strojník a obsluha čerpacej stanice v Dechticiach.

Chlórovňu som si vždy predstavovala ako obrovský komplex plný zariadení, gombíkov, kontroliek a personálu. Prekvapilo ma, že je to celkom malá budova, s dvoma fľašami plynného chlóru a neveľkým zariadením, ktoré celý proces ovláda.

Samospádom
Takto zdravotne zabezpečená voda gravitačne odteká do vodojemu Dechtice. Gravitačne znamená bez čerpadiel, samospádom. Keďže sú Dechtice v nižšej nadmorskej výške ako Dobrá voda, ďalej putuje sama.

V Dechticiach sa k nej pripája ďalšia. Nie všade sama vyviera a tečie samospádom ako tá z Dobrej Vody. V Dechticiach musia vodu zo štyroch studní ťahať čerpadlami. „Studne majú priemernú hĺbku osemdesiat metrov. Odtiaľ sa voda cez akumulačné nádrže dostane do vodojemu Dechtice. Sú to dve podzemné nádrže, každá s objemom tisíc metrov kubických,“ hovorí.

Schodisko na vodojem Bučianska.

Práve na miestach, kde sa voda získava čerpadlami platí, že keď nie je elektrina, nie je ani voda. Malá časť vody sa do domácností dostane aj samospádom, no tá by v prípade dlhodobého výpadku elektriny nestačila.

Časť z Dobrej Vody a Dechtíc zásobuje okrem týchto obcí aj Naháč, Kátlovce, Dolné Dubové, Dolnú Krupú, Špačince, Bohdanovce...

Ďalšiu časť odvádza prívodné potrubie do Trnavy. Nie priamo. Z vodojemu Dechtice do vodojemu Zvončín. „Ten je o niečo väčší. Tvoria ho dve podzemné nádrže, každá s objemom päťtisíc metrov kubických.

Odtiaľ putuje do vežového vodojemu Bučianska, pri ktorom sa nachádzajú aj ďalšie studne,“ dozvedám sa. Tento vodojem sa nedávno stal atraktívnou dominantou nočnej Trnavy vďaka osvetleniu.

Trnava je zásobovaná viacerými zdrojmi. Voda z nich sa zhromažďuje práve vo vodojeme na Bučianskej, odkiaľ ide do siete. Vodojemy nesmú byť privysoko ani prinízko. Mali by byť v o niečo vyššej nadmorskej výške, než sú domácnosti, ku ktorým životodarná tekutina smeruje.

Výhľad z vodojemu. Nádhera.

Späť
Denná spotreba vody dodávanej trnavskou vodárenskou je približne stodesať litrov na deň a osobu. Zahŕňa vodu na pitie, varenie, sprchovanie ale aj polievanie či splachovanie.

Splachovanie pitnou vodou väčšina ľudí považuje za obrovské plytvanie. No budovať v dnešnej dobe prívody nepitnej vody len kvôli splachovaniu by nás vyšlo príšerne draho. Špička začína okolo ôsmej hodiny ráno. Všetci sa pozobúdzajú a spotreba náhle stúpne. A práve pre takéto prípady sú dobré vodojemy. Spotreba cez deň nie je rovnaká a tok z potrubí by sa nestíhal prispôsobiť.

Žeby jazierko? Odpadová voda v čističke.

Takýmto spôsobom sa dostane až k nám do kohútikov. To však nie je koniec jej cesty. Použitá cez kanalizáciu pokračuje až do čističky odpadových vôd v Zelenči. Tu sa zo znečistenej vody najprv mechanickým a neskôr chemickým čistením stáva čistá.

„V novších vyhláškach sa dbá hlavne na to, aby sa odpadová voda zbavovala nadbytočného fosforu a dusíka. Tie vo vode fungujú ako hnojivo, čo spôsobuje rýchly rast flóry vo vodnom toku. Čím je vegetácia v toku bujnejšia, tým viac kyslíka rastliny spotrebujú. To spôsobuje úhyn živočíchov. Preto treba množstvá týchto prvkov ustrážiť,“ hovorí vedúci.

Kvalita odpadovej vody nesmie byť o nič nižšia, ako je kvalita vody, do ktorej sa tá znečistená a znova vyčistená vypúšťa. Voda z našich domácností, ktorá sa k nám dostane zo všetkých spomenutých zdrojov, končí v Trnávke.

Vyčistená voda sa vracia späť do prírody.

Takýmto spôsobom sa znova dostane do prírody. Z kalu, ktorý sa z nej oddelí zahrievaním vyrobia bioplyn a zvyšok sa používa ako hnojivo.

Text a foto: Júlia Kampfová