Viera cez žalúdok: Aj v reštaurácii sa dá šíriť posolstvo cirkvi
RELAX - Úplne inde | 23.7.2012, 20.20, prispievatelia
Reštaurácia Galéria na arcibiskupskom úrade v Trnave nefunguje. Zatvorili ju hneď po odvolaní arcibiskupa Bezáka. Čertov spolok?
Každé jedlo najprv odskúšajú, až potom ho zaradia na jedálny lístok.
reklama
Že pri farnostiach a v budovách vyšších cirkevných inštitúcií v pohode fungujú aj reštaurácie a kaviarne, nie je nič výnimočné. Väčšinou sú trochu iné, ako tie „obyčajné“ hneď vedľa nich. Dokonca sa stávajú príjemnými atrakciami miest. Jednoznačne nikomu neprekážajú. Tí, ktorí upratujú po Bezákovi, si možno myslia niečo iné.
Napríklad reštaurácia v centre Ríma na ulici Via Monterone číslo 85 s názvom L´Eau Vive, Živá voda, je iná, ako ostatné. Varia, obsluhujú a víno nalievajú misionárky z krajín tretieho sveta. Chcú tak šíriť vieru a posolstvo Ježiša Krista medzi ľuďmi.
V L´Eau Vive sa miešajú odevy z Kene, Burkiny Faso, Oceánie a juhovýchodnej Ázie. Servírky obsluhujú v tradičných šatách, ktoré si priniesli zo svojich exoticky znejúcich domovov. Sú to misionárky práce Nepoškvrnenej Panny Márie, laické príslušníčky Tretieho rádu karmelitánov. Keď skončia prácu v reštaurácii, učia na školách, navštevujú chorých v nemocniciach, starajú sa o starých ľudí.
reklama
Zisk na charitu
Misijnú rodinu Donum Dei, v preklade Boží dar, založil v roku 1950 otec Marcel Roussel. Tiež nežný revolucionár, akým bol možno Bezák. Bol znepokojený totálnym prevratom hodnôt francúzskej spoločnosti a odklonom ľudí od Boha. Uvedomoval si, že spoza múrov kláštorov sa viera medzi ateistov nerozšíri. Preto poslal misionárky medzi ľudí, aby žili medzi nimi, pracovali spolu s nimi, a tak pomáhali šíriť vieru.
Otec Jančář dotiahol reštauráciu L´Eau Vive aj do Česka.
A keďže od rehoľníčok v habitoch by ľudia predsa len mali odstup, nové misionárky mali byť laičky – hoci zasvätené a po zložení sľubov. Takže pre ne platia rovnako prísne pravidlá ako pre rehoľníčky v kláštoroch. Vrátane celibátu. Laici v službách trnavskej arcidiecézy komusi príliš nevoňali...
Mladé dievčatá pôsobili v rodinách, v štvrtiach chudobných, na školách, vo väzniciach. Okrem toho pracovali v rôznych povolaniach. Podľa otca Roussela boli misionári potrební na každom pracovisku, aj medzi úradníkmi, v továrňach či baroch. V roku 1955 si misionárky prenajali reštauráciu v Toulone a zrodila sa myšlienka L‘Eau Vive. Reštaurácie, v ktorej si ľudia nasýtili nielen telo, ale aj dušu.
Ako sa rodina Donum Dei rozrastala, sestry boli vysielané do Afriky, Ázie, Latinskej Ameriky, a na všetkých kontinentoch zakladali reštaurácie L‘Eau Vive. Zo zarobených peňazí financujú svoje charitatívne aktivity.
Komunisti v salóniku
Najbližšia reštaurácia L´Eau Vive je v Brne, Petrov 2. Vidno, že základ je predsa len francúzsky, ponúkajú aj žabie stehienka s maslovou omáčkou a cesnakom. A ďalej české jedlá, klasiku ako všade, aj špeciality z krajín, odkiaľ pochádzajú kuchárky – misionárky.
Rímska L´Eau Vive funguje už vyše štyridsať rokov. Na poschodí je salónik, v ktorom za socializmu prebiehali rokovania medzi komunistickou československou vládou a Vatikánom. Vatikán totiž našich pohlavárov nepustil na svoje územie.
„Misionárky prevádzkujú aj hotely, ubytovne pre pútnikov, jedna sestra, lekárka, robí vo Švédsku medicínsky výskum,“ vysvetľuje páter Jančář. „V Brazílii žijú priamo vo favelách, najchudobnejších štvrtiach. Hoci je tam obrovská kriminalita, nemusia sa ani zamykať. Ľudia si vážia ich prácu. Tu v reštaurácii sa musia poriadne obracať, aby sa uživili a mohli financovať charitatívne projekty. Náklady v centre Ríma sú vysoké.“
Náklady na prenájom priestorov v centre Ríma sú vysoké, sestry sa musia poriadne obracať, ak chcú zarobiť na svoje charitatívne projekty.
Mnohé dievčatá majú k Bohu blízko, ale život v kláštore a v mníšskom habite si nevedia predstaviť. Toto je niečo iné. Za svoju prácu nedostávajú nijaký plat. Musia ísť tam, kam ich predstavení pošlú, hoci aj na úplne opačný koniec sveta. Voľno majú iba každú štvrtú nedeľu v mesiaci. Raz za štyri roky majú nárok na jeden a pol mesiaca dovolenky. „Je to ťažké,“ priznáva sestra Josian z Burkiny Faso. „Ale láska k Ježišovi prekoná všetko.“
Kresťanské posostvo cítiť v L´Eau Vive na prvý pohľad. Pri vchode stojí socha Panny Márie, na stenách hrdo svieti kríž, obrazy svätých aj pápeža. Každý večer o deviatej hostia všetkých reštaurácií L´Eau Vive na celom svete odložia vidličky. Na rade je modlitba a spev Ave Maria. Vždy v sobotu sestry predvádzajú aj tanečné predstavenie. Buď je to nejaký tradičný tanec z ich krajín alebo príbeh z Biblie.
No a čo sa týka kuchyne, aj v nej boli sestry väčšinou laičky. Preto navštevovali kuchárske kurzy, sestra Bernadetta dokonca famóznu školu Gordon Bleu v Paríži. Každú novinku najprv skúšajú samy. Ak prejde testom a všetkým chutí, zaradia ju na jedálny lístok.
Text a foto: Marianna Wolfová