Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

Chatár z Majdánu cestuje, aby sa mohol vracať na najkrajšie miesto

RELAX - Tí sú naši | 7.8.2012, 12.31, Katarína Rosinová

Chlebík chatára nie je jednoduchý. Človek na to musí mať povahu. Žiť v horách, tak trochu odrezaný od sveta, už ani ten biznis nejde tak, ako kedysi... Svoje o tom vie aj Erik Gubrický (52), ktorý už dvadsaťjeden rokov prevádzkuje chatu Majdán.

Chatár z Majdánu cestuje, aby sa mohol vracať na najkrajšie miesto

Spoločnosť mu robia sučky Rila a Linda.

reklama

 

„Moja generácia a o desať rokov mladší, tí všetci chatu poznajú. No mnohí mladí ani len netušia, že existuje,“ hovorí. Našťastie, aj keď to netušia, vďaka cyklo-, ale aj pešej turistike ju objavujú.

 

„Už zistili, že nielen Vysoké a Nízke Tatry, ale aj Malé Karpaty sú nádherné. Máme tu všetko na dosah – hríby, lesné plody, zvieratá, prírodu...“ Na chate sa môžu turisti v lete osviežiť, v zime zohriať a počas celého roka ubytovať. Reštaurácia ponúka okrem klasiky grilované špeciality, ryby aj divinu.

 

reklama

Chatu prevádzkuje už vyše dvadsať rokov.


Bývalý kameňolom
Chata Majdán sa nachádza na úpätí Malých Karpát v extraviláne dediny Horné Orešany – miestnej časti Majdánske. Od Trnavy je vzdialená asi dvadsať kilometrov. Kedysi tu bol kameňolom na ťažbu vápenca, jeho pozostatky je v chate vidno ešte aj dnes.

 

V osemdesiatych rokoch budovu prebral Chemolak, ktorý mal kúsok vedľa svoj prvý závod. Prestaval ju a urobil z nej rekreačné stredisko SZM. „V deväťdesiatych rokoch som to odkúpil a zrekonštruoval ja. Odvtedy sa tu trápim,“ zasmeje sa. „Zažil som tu štyri meny: československú, československú kolkovanú, slovenskú a euro.“


Asi najťažšie to bolo pred vyše rokom, keď v Horných Orešanoch zúrili povodne a voda strhla most na Majdánske. To ostalo prakticky odrezané od sveta. „Bol som tri týždne bez klientov, ale prežil som to.“

 

Jediná zachovaná fotografia starej chaty Majdán.

 

Pamätá si všelijaká obdobia. Najlepšie to išlo za Mečiara. „Vtedy ľudia ľahko prišli k peniazom, popredali pozemky, domy... Potom nemali problém ich minúť. Čakali tu v radoch, bolo to tu totálne plné, telefonicky si objednávali stoly. Vtedy sa ľudia pýtali, čo je dobré. Dnes ich zaujíma, koľko čo stojí...“ povzdychne si.


Životný údel
Rodák z Hrnčiaroviec nad Parnou vyštudoval geológiu, no vo svojom odbore pôsobil len vyše štyri roky. „Ktovieako ma to nechytilo. Naopak, vždy som mal rád prírodu a bavili ma aj reštauračné služby. Už ako malý chlapec som na jarmoku predával cigánsku. Raz som išiel okolo a zbadal som túto chatu. Padla mi do očí a hneď som ju musel mať.“

 

Vo vnútri dominuje veľký krb.

 

Na otázke, či to bolo také jednoduché, ako to znie, sa len pousmeje. „Nebolo a nie je ani teraz. Zobral som si úver, zrekonštruoval som ju, lebo bola v dosť dezolátnom stave, a presťahoval som sa sem. Potom som sa rozviedol, lebo manželku takýto život nebavil. Dá sa povedať, že ma táto chata pripravila o rodinu...“


Napriek tomu svoje rozhodnutie ani raz neoľutoval a nikdy sa na chatárčenie nechcel vykašľať. „Možno až teraz, po päťdesiatke. Cítim, že by to chcelo nový impulz, mladú krv. Syna to nebaví, ten má skôr rád počítače. Najradšej by som to tu dal do prenájmu a cestoval. No ak by to nevyšlo, nič sa nedá robiť. Je to môj údel. Nezniesol by som, keby chata prestala fungovať,“ hovorí.

 

Tak či onak, svojho príbytku nad ňou, v ktorom žije spolu so sučkami Lindou a Rilou, by sa nevzdal. Chatu by mal naďalej ako na dlani a dohliadal by na ňu.


Dobrodružstvo ako droga
Pred desiatimi rokmi objavil Erik Gubrický niečo, čo zmenilo jeho život. Cestovanie. Každý rok na tri až štyri týždne zavrie chatu a spolu s kamarátom Milošom sa vydajú v ústrety dobrodružstvu. „Kúpime si len letenky, ostatné riešime spontánne a na vlastnú päsť. Je to relax a zároveň adrenalín. Nevieme, čo bude zajtra.“

 

Ľudia v Etiópii sú veľmi priateľskí. Foto: archív Erika Gubrického

 

Prvou exotickou krajinou, ktorú navštívili, bola Venezuela. „Boli sme tam úplne odtrhnutí od sveta, nevedeli sme ani reč. Je tam prekrásna príroda a ľudia. Cestovanie je ako droga – keď raz začnete, stále vás to niekam ťahá.“ Navštívil aj Vietnam, Taiwan či Etiópiu. V novembri sa chystajú na Borneo.


„Etiópia je krajina o ľuďoch. Sú veľmi chudobní, ale šťastní. Podobne je to aj vo Vietname. Boli sme v oblasti, kde žili ľudia v obydliach postavených na stromoch, aj my sme tam prespali tri noci. Dalo by sa povedať, že čím chudobnejšia krajina, tým šťastnejší sú ľudia v nej. Samozrejme, ak nehladujú.“ Ako príklad uvádza návštevu etiópskej školy. „Prišiel som vyzbrojený perami a cukríkmi. Deti dovtedy tíško sedeli, no v momente, ako som im rozdal darčeky, začali sa o ne biť.“


Ľudia sa podľa neho zbytočne boja cestovať. Nebezpečenstvo nehrozí, ak nevystrkujete rožky. Maximálne vás môžu okradnúť. :) A nejde to ani tak do peňazí, ak sa uspokojíte s málom.

 

Na svojich cestách navštívil aj Vietnam. Foto: archív Erika Gubrického


Z ciest má veľa zážitkov, fotografií a videí. Aj na chate Majdán robí vždy po návrate odniekiaľ premietanie a prezentáciu. Exotické večery majú úspech.

 

„Vo Venezuele sme sa plavili asi desať kilometrov na člnku. Našli sme opustený koralový ostrov, ale boli sme veľmi prekvapení, keď sme videli, ako je pláž krásne vyčistená a vyhrabličkovaná. Rozložili sme si stan, jedli sme, pili, nechali sme tam bordel... Ráno bolo všetko opäť vyčistené.“

 

Záhada sa vyriešila až na ďalšiu noc. „Ostali sme hore a videli sme, ako sa pláž zaplnila krabmi, ktoré všetko požrali a pri odchode ju vyhrabličkovali klepetami. Je úžasné, ako je to v prírode zariadené...“


Menej príjemný zážitok má zo záveru výletu, keď ho považovali za pašeráka drog. „Na colnici mi pozreli doklady a bez slova ma odviedli bokom. Potom prišlo ozbrojené komando, zobrali ma mimo letisko a prehľadávali ma. Dokonca čln mi rozrezali napoly. Nič mi nenašli. Našťastie, lietadlo kvôli mne čakalo hodinu a pol, takže som šťastne prišiel domov.“


Cestovanie ho nabíja energiou, ale vždy sa rád vracia tam, kde to má vraj najradšej na svete. „Najlepšie je na Majdáne. Celý svet sa môže schovať, lebo toto je najkrajšie miesto na Zemi,“ uzatvára lokálpatriot.


Foto: Autorka

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda plug in hybrid
reklama