Blažej Vittek: Sedem krížikov a takmer polstoročie s foťákom

RELAX - Tí sú naši | 14.8.2012, 10.30, Katarína Rosinová

Známy trnavský fotograf Blažej Vittek oslávi 19. augusta okrúhlu sedemdesiatku. Nechystá veľké oslavy, len posedenie v rodinnom kruhu. Najkrajší darček dostane až v septembri. Bude ním autorská výstava Curriculum fotovitae – výber z celej jeho tvorby. Tú možno rátať na tisícky fotografií.

Dodnes má doma celé príslušenstvo na vyvolávanie fotografií. Napríklad takéto vývojnice. FOTO: Autorka

Cesty života sú nevyspytateľné, a tak málo chýbalo a mohla som dnes o ňom písať ako o renomovanom lekárovi, ktorého z neho chcel mať otec, alebo o úspešnom športovcovi, ktorým istý čas túžil byť sám. No všetko dopadlo inak a Blažej Vittek si doživotne zavesil na krk čiernu mašinku.

Dvadsaťdva
Fotografii sa venuje štyridsaťsedem rokov. Za ten čas vystriedal dvadsaťdva fotoaparátov, vlastných i služobných. Doma ich má odložených sedem a všetky sú funkčné. „Jednu výbavu aj s brašnou mi ukradli, ďalšie má syn,“ hovorí.

reklama

Jedna z jeho ocenených fotografií.

Trom potomkom nikdy svoj koníček nevnucoval, napriek tomu všetci fotografujú, ale viac-menej pre vlastnú potrebu a potešenie. „Odpozerali to odo mňa, lebo ma odmalička sledovali pri práci. Keď bolo pekne, zobral som decká na bicykel a išli sme na pol dňa fotiť do prírody.“

Priznáva, že bol na nich dosť nároční a ak sa mu niečo nepozdávalo, kritike neušli. Keď chcel, aby boli dobrí, nemohlo to byť inak. Steny bytu Vittekovcov zdobia fotografie syna Róberta a kresby najmladšieho Martina. „Na moje obrázky už neostalo na stenách miesto,“ žartuje Blažej Vittek, ktorého odmalička prezývajú Baďo.

Zabával spolužiakov
Hoci mal vždy umelecké sklony a pekne kreslil, nikdy by si nepomyslel, že z neho raz bude fotograf. Po základnej škole túžil ísť na umeleckú priemyslovku, ale otec rozhodol, že pôjde na gymnázium a odtiaľ neskôr na medicínu. V tom čase to totiž umelci nemali ľahké.

K digitálu sa dostal až pred šiestimi rokmi.

Na strednej sa jeho výtvarné vlohy prejavili na vydarených karikatúrach. „Najčastejšie som kreslil profesorov a so spolužiakmi sme sa na tom zabávali,“ usmieva sa Baďo, ktorému zmysel pre humor a šibalské ohníčky v očiach ostali dodnes.

Druhou jeho veľkou láskou bola hádzaná. Ako dorastencovi sa mu celkom slušne darilo. „Po návrate z vojny som s hádzanou prestal. Akosi mi nesedelo to, že šport je dočasná záležitosť, a preto som chcel niečo, čo sa bude dať robiť dlhodobo a čo posunie človeka do iného levelu.“ Dodnes má k tomuto športu vzťah a mrzí ho, že v Trnave prežíva krízu.

Niekedy je to najmä o správnom uhle.

Zlaté časy
Nakoniec študoval na pedagogickej fakulte, no nedokončil ju. Namiesto toho objavil v roku 1965 fotografiu. Dvere k nej mu otvoril básnik a redaktor Katolíckych novín Ján Motulko. Chodievali spolu na fotografické túry a ukázal mu iné, duchovné smerovanie života. Aj po rokoch sú v kontakte a Baďo svojho deväťdesiatdvaročného učiteľa príležitostne navštevuje v Bratislave.

„Vďaka nemu som si začal všímať veci, ktoré sú pre niektorých neviditeľné. Mal som šťastie, že hneď prvý film sa mi podaril. Bol to úžasný pocit. Fotografovanie ma chytilo ako nevyliečiteľná choroba.“ Zdokonaľoval sa v ňom do veľkej miery sám, študoval svetlo a učil sa rôzne techniky. Čoskoro vedel viac, ako absolventi umeleckých škôl.

V roku 1966 spolu s Jánom Motulkom a kolegami Michalom Ťažkým a Františkom Šimončičom založili pri Okresnom stavebnom podniku, kde v tom čase pracoval, prvý trnavský povojnový fotoklub Izofota. Jeho pokračovateľom je dnes fotoklub Iris Trnava.

Čarovať dokáže aj s architektúrou.

Na tie časy spomína ako na zlaté. „V tých časoch podniky veľmi podporovali športovú a kultúrnu mimopracovnú činnosť zamestnancov. Poskytovali im veľmi dobré materiálne zabezpečenie a technické vybavenie, podnikové autobusy, chaty, prípadne zaplatili ubytovanie v hoteloch. To všetko sa konalo cez závodné kluby ROH.“

V OSP pôsobil ako vedúci oddelenia propagácie. Vydržal tam dvadsaťpäť rokov, neskôr bol fotografom a grafikom Galérie Jána Koniarka, odkiaľ prešiel do Západoslovenského múzea. Žartom však hovorí, že vlastne nikdy nepracoval, lebo celý život robil len to, čo ho bavilo.

Z profíka diletant
Ešte pred pár rokmi sa o ňom písalo ako o analógovom expertovi, v ktorého tvorbe prevažovala čiernobiela fotografia. No od roku 2006 je všetko inak. „Spočiatku som bol veľkým odporcom digitálnych fotoaparátov, no doba ma prinútila prispôsobiť sa. Analóg sa stal veľmi drahou záležitosťou. Nebolo to jednoduché. Najtrápnejšie pre mňa bolo, že ja, dovtedy profík, som bol odrazu diletant. Všetko som sa musel naučiť od začiatku. Nevedel som ani robiť s počítačom,“ priznáva Baďo, dnes už zbehlý aj v oblasti digitálnej fotografie.

Staré zábery Trnavy sú dôležitou časťou jeho tvorby.

K analógu sa už hlavne z finančných dôvodov vrátiť neplánuje, napriek tomu na jeho výhody nedá dopustiť. „Každý, kto sa učí fotografovať, by mal začínať analógom. Film je drahý, a tak vám nedovolí cvakať naprázdno, ale núti vás dobre si premyslieť každý záber. Naučí vás to rozmýšľať.“

Záverom
Pri prezeraní tvorby Blažeja Vitteka je vidno, že v živote fotil už takmer všetko. Pracovne najmä stavby, pohľadnice, deti v táboroch, dokumentačné zábery, reklamu, reportáž, makrofotografiu. V súkromí ho baví iný pohľad na každodenné veci. Hrá sa so svetlom a tieňom, odrazom v kaluži vody, so stekajúcimi kvapkami dažďa, netradičnými uhlami pohľadu.

Niektoré snímky vznikli na potulkách prírodou, no väčšinu vytvoril cielene, čo ho niekedy stálo dlhé hodiny práce. „S fotografiou je to ako s obrazom. Nie je až tak dôležitá technická dokonalosť, ako skôr celkový dojem a pocit, ktorý v človeku vyvoláva.“

Niektoré zábery vznikli počas potuliek prírodou.

Za svoj život má na konte viacero ocenení i výstav: Poctu Národného osvetového centra za dlhoročný rozvoj neprofesionálnej umeleckej fotografie a Pamätnú medailu predsedu TTSK za dlhoročnú prácu v prospech rozvoja fotografickej tvorby v kraji. Zúčastňoval sa na okresných, krajských i celoštátnych fotografických súťažiach a v rámci prezentácie slovenskej fotografie vystavoval vo Fínsku, Francúzsku a Bulharsku.

Vo fotoklube Iris, ktorého je čestným predsedom, objavil mnoho mladých talentov. „Snažím sa pomáhať začínajúcim fotografom, lebo cítim potrebu vrátiť všetko to, čo bolo dané mne od iných výborných fotografov,“ hovorí. Rád odovzdáva skúsenosti iným, naopak, nemá rád tých, ktorí si chcú svoje know-how radšej odniesť do hrobu.

„Najväčšiu radosť mám, keď sa mi podarí pripútať mladého človeka k tomuto médiu, lebo vtedy mám pocit, že som zas u niekoho prehodil výhybku z možnej zlej cesty na tú dobrú, ktorá urobí jeho život zmysluplnejším.“