Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

Potulky Trnavou: Fotogenické ruiny niekdajšej pýchy Rakúsko-Uhorska

RELAX - Na ulici | 23.8.2012, 14.09, Katarína Rosinová

Trnavský cukrovar je už osem rokov zatvorený. Vidina návštevy jeho chátrajúcej budovy a nahliadnutia do jeho útrob prilákala na ďalšiu časť pravidelných Potuliek Trnavou množstvo zvedavcov. Odhadom ich mohlo byť stošesťdesiat.

Potulky Trnavou: Fotogenické ruiny niekdajšej pýchy Rakúsko-Uhorska

Výrobná budova je jednou z technických pamiatok.
 

reklama


Potom, ako lektor a bývalý zamestnanec cukrovaru Ľubomír Procházka oznámil, že z bezpečnostných dôvodov nebude možné pozrieť sa dovnútra budov, zavládlo všeobecné sklamanie. Niektorí sa dokonca vytratili. Tí, čo ostali, si mohli vypočuť hodinu a pol trvajúcu prednášku o histórii tejto významnej fabriky a o jej železniciach.

 

Ešte predtým sme sa však dozvedeli všetky zaujímavosti o cukre a o tom, koľko kilokalórii obsahuje. :) Aspoň sme aj v tomto smere múdrejší. Naši predkovia sa asi nad takýmito banalitami nezamýšľali.

 

reklama

Cukrovar pritiahol rekordný počet účastníkov.


Druhý v poradí
Prvá kampaň bola v trnavskom cukrovare v roku 1870, takže fungoval rovných stotridsaťštyri rokov bez prerušenia. Cukrovar na Šrobárovej ulici však nebol prvým v našom meste. Predchádzal mu cukrovar bratov Weimarovcov postavený v roku 1840. Fungoval vyše dvadsať rokov a hoci výroba v ňom bola primitívna, svoj účel plnil. Ročne sa v ňom vyrobilo stodvadsať ton cukru. Pre porovnanie, presne toľko vyrobil nový cukrovar za jednu zmenu.


Ani ten nebol spočiatku najmodernejší. Pri výrobe sa používali niektoré technologické postupy, ktoré boli už v tých časoch zastarané. Napríklad šťavy sa čistili pomocou býčej krvi, bielka a mlieka. Až po šiestich rokoch fungovania došlo k modernizácii technológií. Neefektívne lisovanie repných rezkov nahradilo lúhovanie v horúcej vode.


Aby bola výroba rentabilná, po dvoch rokoch fungovania spracúval cukrovar päťdesiattisíc ton repy za kampaň, čím sa zaradil medzi najväčšie potravinárske podniky vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Najslávnejšie obdobie v histórii cukrovaru nastalo po roku 1900. Cukor slúžil pre celú monarchiu a vyvážali ho najmä na Balkán, ale aj do prístavu v Terste, odkiaľ putoval do celého sveta.

 

Dovnútra sa ísť nedalo, len ak ste sa nenápadne vytratili z davu. :)


Najsilnejšia kampaň v celej histórii bola rok pred prvou svetovou vojnou. Vyrobilo sa počas nej päťdesiattritisíc ton cukru. V tých časoch to bol ešte cukor surový, čiže nerafinovaný. Dnes taký cukor vyznávači zdravej výživy uprednostňujú pred bielym a dokonca sú zaň ochotní priplatiť si.


Ostali bez telky
Ako to vyzeralo po výrobe? Cukor spočiatku prepravovali manuálne zamestnanci. V špeciálnych tuneloch ho prevážali v takzvaných japonkách – veľkých fúrikoch, a vysýpali do skladov.

 

Tento systém však v rokoch 1923 a 1924 nahradili elektrické vozíky. Bola to hypermoderná rarita! Mala však jednu nevýhodu, a to ustavičné elektrické výboje. Tie boli v kombinácii s prašným prostredím nebezpečné. Navyše spôsobili to, že obyvatelia Šrobárovej a okolitých ulíc mali počas kampane taký zlý televízny signál, že si dali zaplombovať televízory a odmietali platiť koncesionárske poplatky.

 

V päťdesiatych rokoch mnohé cukrovary zavreli, no trnavský úspešne fungoval ďalej.


Repu zvážali z poľa
Cukrovar mal svoju vlastnú vlečku, ktorou bol spojený so železničnou stanicou. Najskôr to bola konská vlečka, v roku 1900 ju prestavali na parnú. Spojenie so stanicou zrušili v roku 1973 a vybudovali novú nákladnú železnicu do stanice Nemečanka.

 

V týchto tuneloch kedysi chodili pracovníci s veľkými fúrikmi plnými cukru.


Samostatnou kapitolou sú poľné železnice. Cukrovar potreboval dovážať veľké množstvo repy, lenže cestná sieť bol úbohá. A tak po poliach na špeciálnych koľajach premávali maličké lokomotívy s vagónikmi, ktoré mali najskôr kapacitu len tri metre kubické.

 

Železničky mali tú výhodu, že sa do vagónov mohla nakladať repa priamo z poľa. Hoci bola preprava pomalá, bol to oveľa lepší spôsob, ako voziť repu na rebrinákoch po katastrofálnych cestách. V šesťdesiatych rokoch však poľná železnica zanikla a nahradila ju nákladná automobilová doprava. Časť železničky dočasne slúžila ako pionierska a dopravovala deti do Kamenného mlyna.


Smutná súčasnosť
V obrovskom, vyše šestnásťhektárovom areáli zostali len prázdne budovy. Niektoré z nich sú prenajaté rôznym firmám, ktoré tu majú zväčša sklady. Štyri budovy dostali štatút technickej kultúrnej pamiatky: výrobná budova s komínom, ktorý je asi najvyšším bodom v Trnave, cukorný sklad, administratívna budova a zámočnícke dielne.

 

Obnovu budov sľubovalo už viacero záujemcov, ale bezvýsledne. Objekty chátrajú a prespávajú v nich bezdomovci. Ruiny sa páčia aspoň fotografom, ktorí sa tu vedia vyblázniť či už pri svadobných, alebo iných fotkách.

 

Foto: Autorka

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2021 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda - bonus 2021
reklama