Starý dedo v parku pod dojmom mladého uličného umenia

AKTUALITY | 26.8.2012, 13.17, Benjamín Škreko

TRNAVA - Išiel som v sobotu večer po promenáde a zrazu mi padol pohľad na lavičky, pokryté odpadkami. Fľaše od vodky a čuča, plechovky od piva, vrchnáky, papieriky, paličky, plastové príbory, konáre... Niekto ich vyzbieral na širokom okolí a zložil z nich na lavičkách umelecké dielo.

FOTO: autor

reklama

Skutočne na mňa tie zvláštne inštalácie zapôsobili svojou estetickou hodnotou pozitívne. Viem, že autori nezamýšľali zanechať ich tu nadlho, pretože prvý zametač ich chtiac-nechtiac musí zhrnúť do smetiaka. Pri umení ulice je vlastne jeho podenkovosť súčasťou celkového zámeru. Rád by som im ale odkázal, že aj keď chcú asi primárne komunikovať so svojimi mladými rovesníkmi, oslovili aj mňa, starého deda.

Pred kým sa skloniť, komu odťať ruku

Už dávno pred nimi som v úcte skladal pomyselný klobúk pred anonymným umelcom, ktorý lepí na paneláky kompozície z drevených farebných plôšok, ba jeho rukopis som vyčítal aj z geniálneho fóru, keď vedľa priechodu pre chodcov namaľoval na asfalt aj maličký priechod pre psa. Nemám naozaj nič proti street artu, ak jeho hlavným výsledkom nie je len kontraproduktívne ničenie cudzieho majetku a poškodzovanie pamiatok. To, čo nejaký idiot robí svojimi grafiťáckymi tagmi napríklad na fasádach v Trhovej uličke, je na odťatie ruky.

reklama

Keď netečie, aspoň anonymne kvapká

Úsmev na tvári mi vyvoláva aj šablónové umenie, cez predlohu nastriekané muchotrávky, ksichty či rôzne symboly, nebúrim sa ani proti vtipným či apelatívnym nálepkám s autorovým posolstvom... Musel by som dlho vymenúvať všetky formy umenia, ktoré vyslalo z ateliérov a galérií do ulíc tlupy svojich nezbedných detí, aby povznášali aj znepokojovali otupený národ. Tieto lavičkové fóriky, ale aj ksicht Anonyma na nefungujúcej fontánke obďaleč, nie sú samoúčelné.

Vandal, vandal, rozorvaná duša

A predovšetkým nie sú zbytočné. Len sa pozrite, chlapci, ako oslovili mňa. Áno, pozrite, a myslím to doslovne, pretože sme na seba v sobotu v promenáde hľadeli na vzdialenosť asi päťdesiat metrov, vy traja rozpačití tínedžeri a ja s foťákom na krku a so psom. Len pevne verím, že nie je nejakým performance aj veľký kontajner v Trnávke. Možno by to bola silná výpoveď o vzťahu rozorvanej duše k tejto civilizácii, ale pre mňa až taká silná, že by som jej naozaj ani trochu nerozumel a musel by som sa vzoprieť.