Najlepší futbalista Malženíc odohral kariéru v gumotextilkách

ŠPORT - Futbal - Futbalové ligy | 1.9.2012, 16.08, Ján Král

Lepší futbalista za Malženice nikdy nehral. Meno Eduard Katrušák zostane navždy zlatým písmom zapísané do klubovej histórie Dynama. Dnes už 59-ročný pán s legendárnou ľavačkou futbal sleduje len ako divák. Stále má však svetu čo o futbale povedať.

Manželka Marta mu robí spoločnosť na každom zápase. Foto: autor

Prvé kroky s loptou robil v rodných Malženiciach, kde dodnes žije. Keď prišiel na prípravný zápas do obce bratislavský Inter a on nastúpil za áčko Dynama ako 15-ročný, tréneri z väčšieho tímu si povedali: „Toho musíme mať!“

reklama

A tak prišlo prvé futbalové sťahovanie šikovného zakončovateľa. V Interi ho zaradili do dorasteneckého celku, kde sa stretol s hráčmi ako boli Jozef Barmoš či Peter Mráz.

Bíli Andel
Na vojenčinu neskôr narukoval do Veľkých Kostolian, kde si ho všimol najslávnejší tréner trnavského Spartaka Anton Malatinský. Bílim Andelom sa stal v roku 1975. Hoci Spartak mal majstrovské roky za sebou, prichádzal do stále silného kádra a obrovskej konkurencie.

„Okrem mňa vtedy kúpili aj Jančulu z Trenčína, Takáča z Nitry, hrali tu Pavlák, Ševčík, Kolenič. Z majstrovskej éry v tíme ešte figurovali Adamec, Masrna, Kabát, Martinkovič... Ťažko sa presadzovalo, navyše, hráči si medzi seba novicov len tak nepustili,“ spomína Eduard Katrušák.

reklama

V príprave hrával pravidelne, v priateľských medzinárodných zápasoch sa blysol aj viacerými gólmi, na majstrák sa však do kádra nevošiel. V súťaži nastupoval za béčko.

„Záujem o mňa vtedy mali aj tímy z najvyššej súťaže, Trnava ma však ku konkurentom odmietla pustiť. Preto som hral Prvú slovenskú národnú ligu a nie najvyššiu česko-slovenskú súťaž.“

Postupne prešiel klubmi ako sú Dunajská Streda, Prievidza, Levice, Červená Hviezda Bratislava. Všetko teda mančafty z čelných priečok tabuľky, v ktorých strávil dovedna desať rokov.

„Neskôr som proti Spartaku hral za Levice v slovenskom pohári. Andelov sme dali dole po výsledku 3:0 a ja som strelil dva góly. Vymaľované bolo za tridsaťpäť minút!“

Rýchlik a ťahúň
Do rodných Malženíc sa vrátil, keď mal 32 rokov. Ešte si odskočil do Maduníc a Brestovian, aby klubom pomohol vyštverať sa do vyšších poschodí ako hrajúci tréner. Najkrajšie časy malženického futbalu sú však bytostne späté s jeho osobou.

„V tíme sa zišla kvalitná partia. Zvolenský, Cagan, Smolka, ja, môj syn Ronald a ďalší. Vytiahli sme Malženice až do I. A triedy (piata najvyššia súťaž, pozn. red.). Chodili k nám súperi ako Šamorín, Holíč, Skalica... Vždy sme patrili hore, aj keď sme malá obec. Teraz je to pre nás trochu urážlivé, že hráme takúto nízku súťaž,“ zamýšľa sa inak pohodovo naladený chlapík.

Kopačky zavesil na klinec, keď mal 45 rokov. Ešte tri roky predtým si zahral krajskú súťaž v jednom tíme Malženíc so synom Ronaldom.

Katrušákovou veľkou devízou vo futbale bola rýchlosť. „Stovku som zabehol za 11,3 sekundy. Počas kariéry sa mi azda nestalo, že by som sedel na lavičke. Zdravie mi slúžilo, zranenia sa mi vyhýbali. Vždy som hral za mužstvá zo špice tabuľky a patril v nich medzi najlepších.“

Najradšej spomína na pôsobenie v Leviciach. „Hrali sme v v útoku s Belanským a Ternénym. Vytvorili sme top útok ligy.“

Mal excelentnú ľavačku. Strieľal ňou jeden gól za druhým, neobyčajne silný bol vo volejoch a exekúcii štandardiek či jedenástok.

„Vždy som ich kopal rovnako. Penaltu som nepremenil snáď len raz v Prešove, aj to som ju zle kopol. Inak brankári nemali šancu. Kopal som vždy k žrdi, tak aby lopta lízala tyč. Gólmani nemali šancu.“

Z ihriska až za tmy
Exekúciu jedenástok mal perfektne zvládnutú, na tréningu ju piloval do úmoru. Po brankárovej pravej ruke si vedľa žrde postavil štokrdlu a triafal do priestoru medzi drevené nohy stoličky. „Z tridsiatich som dvadsaťdva premenil.“

Na ihrisku trávil gro voľného času. Loptu a futbalový trávnik doslova miloval. „Neraz ma žena prišla za tmy volať, aby som už išiel domov.“

Zaujímavé je, že celú kariéru odohral v gumotextilných kopačkách. „Mal som v nich najlepší cit. Využíval som ich, hoci som mal aj kožené.“ Hold, kvalitu hráča nerobí obuv, ale futbalový kumšt.

Dnes Eduard Katrušák sleduje vystúpenia Malženíc z pozície diváka. S manželkou Martou majú svoje miesto pod stromami pri riečke Blava. Zápasy navštevujú spolu, nevynechajú žiaden.

„Je mi veľkou oporou, vďaka nej som sa vždy mohol venovať futbalu. Nie každá žena by bola taká tolerantná,“ zloží poklonu životnej partnerke.

Spolu sa tešia, keď vidia dobrý futbal. „Dynamo má momentálne veľmi dobré mužstvo. Vadí mi len atmosféra na niektorých dedinách. Osobne neznášam ľudí, ktorí urážajú hráčov. V živote žiadnemu hráčovi vulgárne nevynadám. Na dedinách žiaľ tento nešvár býva rozšírený.“

Katrušákovci si užívajú aj rodinnú pohodu. Hrdí sú na syna Ronalda i dcéru Moniku. Úsmev na tvári im vedia vyčarovať aj vnúčatá. „Len škoda, že žiaden z nich už nehrá futbal,“ dodáva Eduard Katrušák – azda najlepší futbalista osemdesiatročnej histórie malženického futbalu.

O zápase s Bolerázom
- Pre nás je smola, že keď sme hrali na jar rozhodujúci duel o postup s Bolerázom, nemali sme tak silný tím ako dnes. Toto mužstvo by sa už súpera nezľaklo. Vtedy sme však na nich jednoducho nemali a zaslúžene postúpili. Teší ma, že prišli ľudia z celého okresu. Mrzí ma len, že futbalový zväz nedal zelenú obom futbalovým mužstvám. Keď vidia, že dedina žije futbalom, má dobrý káder, finančné zázemie, mala by ísť hore. Alebo aspoň dostať možnosť hrať baráž s druhým z oblastnej súťaže B o postup. Takto zbytočne jeden dobrý celok zostáva v nižšej lige, a keď sa Dynamo rozbehne, súťaž nebude zaujímavá, pretože nenájdu konkurenta.

O funkcionároch
- V okrese funguje päť klubov. Šúrovce, Modranka, Malženice, Zvončín a Boleráz. Uznávam takých ľudí ako sú páni Miroslav Náhlik, Pavol Adamec, Peter Macho a funkcionári Bolerázu či Zvončína. Takých ľudí si pri futbale vážim. Neznášam rôzne ohováračky kvôli peniazom. Ak má niekto dobrého sponzora, môžem mu len potichu závidieť, že daný človek robí pre dedinu dobrý futbal, a nie ho ohovárať! Klobúk dole pred prezidentom Dynama Petrom Machom, aký je obetavý a čo robí pre futbal. Po pätnástich rokoch konečne niekto v obci pozdvihol futbal. Je síce o generáciu mladší odo mňa, uznávam ho však a držím mu palce. Medzi funkcionármi v regionálnom futbale figuruje málo ľudí, ktorí hrávali futbal, rozumejú mu a obetujú sa preň. Naopak, poznám aj takých, ktorí len čakajú na sponzorské, aj to ešte rozkradnú.

O súčasnom športe
- Futbal sa zmenil. Priniesla to počítačová doba. Za mojej mladosti som prišiel domov zo školy, zobral si do ruky omastený chleba a išiel na ihrisko, z ktorého som sa vrátil večer po tme. Vlastnú loptu som nemal. Čakali sme teda vždy na jedného kamaráta z bohatšej rodiny, ktorý nám ju požičal. V tých časoch však rástli veľkí futbalisti. V triede nás študovalo dvanásť chlapcov, z toho osem sa venovalo aktívne futbalu. To dnes na školách nenájdete. Deti majú omluvenky z telesnej výchovy a papiere, že nemôžu cvičiť. My sme sa pritom na telocvik vždy tešili. Aj vďaka prístupu k športu sme boli dokonale technicky vybavení. Tréner nás nemusel učiť spracovanie lopty či kľučky. Všetko sme vedeli.

O pamätnom góle
- Hrali sme v Bučanoch o postup z okresu. V nadstavenom čase som išiel sám na brankára a rozhodca odpískal proti domácim trestný kop. Hovorím mu, nech to nechá tak a ukončí zápas v rámci remízy. Arbiter, ktorý inak pískal proti nám, povedal nie. Obstrelil som múr z môjho pohľadu po ľavej strane a brankár nemal šancu. Vyhrali sme v nadstavenom čase a postúpili, hoci by nám vtedy stačila i remíza.

O tradičných derby
Najlepšie zápasy vždy bývali susedské derby s Bučanmi, Trakovicami, Veľkými Kostoľanmi či Jaslovskými Bohunicami. Dnes nám tieto stretnutia chýbajú. Vždy prišlo veľa ľudí. Musíme sa dostať hore, aby sme sa stretli s našimi veľkými súpermi. Som však presvedčený, že do troch rokov sa s viacerými stretneme v piatej lige. Verím, že tam postúpime a znova si zahráme aj proti Bolerázu, ktorý podľa mňa tento rok oblastnými majstrovstvami preletí ako raketa.