Blog Šoková terapia: Nepýtaj sa, nič nepokazíš

V predpubertálnom veku som dvakrát do roka zápasila s celým zástupom ľudí, ktorí sa zvykli pýtať: „Tánička, aké bude vysvedčenie?“ Našťastie som bola dobrá žiačka, tak ma táto priblbá otázka nedostávala do úzkych, ale byť na mieste trojkára či horšieho študenta by som nechcela. To by bolo potu na čele a pod pazuchami od hanby.

V tej fáze života, keď už dokážeme celkom inteligentne komunikovať s dospelými, ale ešte sa tomu úspešne bránime, dochádza k hrozným dialógom formou otázok najmä pri čakaní na výťah. „Tak čo hovoríte na toto počasie? To je vonku zima, však?“ Je január (napríklad), sneží a mrzne. Logicky je vonku zima. Čudnejšie by bolo, keby v januári boli trópy. Otázka, ktorou v konverzácii s cudzím človekom nič nestratíte, ale zjavne ani nič nezískate. Je to však trápne a úplne zbytočné.

V dospelosti dostávame dve sprosté otázky, jednu viac ako druhú. Najmä keď máme staršieho súrodenca. Tá prvá prichádza v čase, keď moja sestra (brat) uzatvára manželstvo a všetci dobroprajní členovia rodiny sa začnú dojatí pýtať: „A ty sa kedy budeš vydávať?“ Som sama, dlhodobo bez partnera a žiaden nový vzťah sa mi ani nečrtá. A dostanem tú najsprostejšiu otázku na svete. „No asi až keď budem mať chlapa, nie?!“ V nadväznosti na to a v spojitosti s tehotenstvom mojej sestry a následným pôrodom príde ešte chytrejšia otázka: "A ty budeš mať kedy bábätko?“ Zreničky sa mi v očiach pretočia a priam ručím na široké príbuzenstvo. „No asi keď budem mať toho chlapa!“

Ale priznávam, že ešte horšia je otázka: „Ty čakáš bábätko?“ A pritom môže ísť iba o nárast hmotnosti z iných dôvodov. Trapas ako bulo, na ktorý sa nedá reagovať.

Momentálne mám tridsaťjeden rokov a obávam sa, že sa začne blížiť čas, kedy začnem dostávať geriatrické otázky typu: „Aj ty más problémy s tlakom? A čo kŕčové žily? A netrápi ťa únik moču?“ Potom už poviem len: amen.