Za dverami: Retro na smiech

BLOG - Za dverami | 11.10.2012, 21.51, Katarína Rosinová

Túžila som po ružových menčestrákoch, neskôr po vyšúchaných rifliach a ešte neskôr po kapsáčoch. Smola. Nie že by sme boli chudobní, ale neboli sme ani bohatí a na niektoré veci sa skrátka peniaze nemíňali.

Načo nové nohavice, keď sú tu jedny celkom dobré po mame? Nosila ich ako maturantka. Veď to je taký pekný strih a taký kvalitný materiál, nie ako dnešné šmejdy. Vydržali dvadsaťpäť rokov! Brala som to relatívne športovo, ale občas to zabolelo, najmä ak ma preto ohovárali niektoré spolužiačky. Dosť vecí sme mali aj zo sekáča, no tiež som dúfala, že si to nikto nevšimne.

Neskôr, keď som si už kupovala oblečenie sama, som občas objavila nejaký kúsok po mame a dobrovoľne som si ho obliekla. Páčilo sa mi to, byť iná. Nikto nemal také isté šaty. Veď tieto šila babičky podľa strihu z Burdy a červenú látku s takým vzorom by som hľadala márne. Bola som retro a ani som o tom nevedela.

Dnes by som bola neskutočne in. Patrila by som medzi tých, pre ktorých sa stali nákupy v sekáčoch, rabovanie babkinej povaly a zháňanie starých kníh v antikvariátoch životným štýlom. Chodila by som na retro party, kupovala si platne, fotila foťákom na film. Cítila by som sa pritom maximálne subkultúrne. Aby si niekto nemyslel, že som taká ošuntelá, lebo nemám na nové veci, nechýbali by mi drahé tenisky, okuliare a samozrejme iPhone.

Ďakujem. Radšej si počkám, kým staré veci prestanú byť moderné. Možno dovtedy schudnem do tých červených šiat. :)