Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

V dobrovoľnom exile okúsili slávu aj vytriezvenie. Asi preto, že sú takí blázni

RELAX - Tí sú naši | 6.3.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Zažili obdobie najväčšej slávy, dnes hrajú na plesoch a rôznych akciách. Trnavská skupina Exil má svoje čestné miesto na slovenskom dancefloorovom nebi. Dvadsiate výročie oslavujú v pokoji, no stále aktívne.

V dobrovoľnom exile okúsili slávu aj vytriezvenie. Asi preto, že sú takí blázni

Dvadsiate výročie oslávili exiláci koncertom. FOTO: Michal Hlavatovič

reklama

 

„Asi preto, že som taký blázon, asi preto, že ťa mám tak rád, asi preto, že pred tebou stál som a teraz kľačím iba ako kamarát...“ Keď táto skladba znela na gymnáziu pred tridsiatimi rokmi, ani vo sne nikomu nenapadlo, že z nej raz bude notoricky známy hit. Stredoškoláci, budúci členovia skupiny Exil, si ju spievali len tak, na sústredeniach so speváckym zborom Cantica Nova. Kamarát sa však ocitol až na ich druhom albume. Prvý singel Go Go Happy sa spolu so skladbou Holiday a ďalšími objavil na prvom albume Go Go, z ktorého sa predalo 36-tisíc kusov. Skupina Exil zaň získala zlatú platňu.

 

Speváčka Erika Hrašnová sa do skupiny vrátila po niekoľkoročnej prestávke. Foto: Michal Hlavatovič

reklama


Kazety do schránok
Na začiatku tohto ošiaľu bola kapela, účinkujúca na zábavách, a nápad nahrať album. „V januári sme oslávili dvadsať rokov vzniku. Kapela síce fungovala už skôr, ale názov Exil vymyslel Tibor Jediný až v roku 1991. Spájalo nás to, že sme všetci mali svoje skupiny, ktoré nefungovali tak, ako by sme chceli. Odišli sme z nich akoby do vyhnanstva, do exilu. Ale boli sme v ňom spokojní, lebo sme hrali podľa našich predstáv,“ približuje spevák, gitarista a huslista Peter Baraník. Okrem neho súčasnú zostavu skupiny tvoria speváčka Erika Hrašnová, bubeník Roman Jediný a jeho brat Tibor, ktorý hrá na klávesy. Pred piatimi rokmi sa k nim pridal aj otec superstaristky Paulíny Ištvancovej Milan. Spieva, hrá na trúbke a klávesoch.
„Ľuďom sa naša hudba páčila. Po troch rokoch fungovania sme mali asi 127 akcií za rok a už sme z toho boli trochu unavení.“ V roku 1994 sa rozhodli nahrať demo. „V štúdiu nám povedali, že je to veľmi dobré a máme s tým niečo robiť. Tak sme zobrali zopár kaziet a rozniesli sme ich do schránok vydavateľom v okolí aj s našimi telefónnymi číslami. Ešte v ten večer sa nám ozvalo seredské vydavateľstvo Relax Production. U nich vtedy nahrával napríklad aj Elán. Dohodli sme sa na spolupráci.“ Na osudovej demonahrávke boli aj neskôr známe hity Sing with me, Miracle a hlavne Kamarát. V Relaxe Exil vydal svoj prvý aj druhý album. Potom prešiel do medzinárodného vydavateľstva Monitor EMI.

 

Červené kárované saká sú jedným z kostýmov mužskej časti skupiny. FOTO: archív Exilu


Zo dňa na deň
Veci nabrali rýchly spád. „Zrazu prišlo úplne iné prostredie a ľudia. Rádiá, rozhovory, podpisy, fotenia... Vystúpenia trvali polhodinu, za jednu noc sme ich stihli pokojne päť. Bola to zmena, aj keď sme ju príliš nestihli vnímať.“ Obzvlášť silné spomienky majú exiláci na roky ´95 a ´96. „Hrali sme v Trnave na námestí počas jarmoku a bolo tam toľko ľudí, že ani divadlo nebolo vidieť. Nemohli sme sa dostať z domu kultúry k pódiu, vzdialenému len pár metrov,“ hovorí so smiechom spevák skupiny. Najradšej spomína na rok 1995, keď koncertovali s vtedajšími svetovými menami na Bravo Supershow v Prešove. „Hrali sme pred 15-tisíc ľuďmi s najväčšími hviezdami ako DJ Bobo, Mr. President, E-rotic, Fun Factory... Neskôr sme boli predkapelou Boney M, Modern Talking aj Heleny Vondráčkovej. Väčšinou boli všetci priateľskí, fotili sme sa s nimi a rozprávali. Najviac sme sa skamarátili s Petrom Mukom. Všetci sa s ním chceli fotiť, a keď sme prišli na rad my, dali sme mu do roky pohárik, nech si s nami vypije. Povedal nám: Kluci, vy jste má skupina. Končene někdo, kto na mně myslí,“ spomína s úsmevom na ich zoznámenie s českým spevákom Peter Baraník.
Búrlivú minulosť v štýle sex, drogy a rock´n´roll vraj za sebou nemajú. No na ich koncertoch nikdy nebola núdza o dobrú šou. „Nosili sme so sebou všelijaké doplnky: masky, svetlice, na pódiu sme odpaľovali hasiace prístroje. S tým sa viažu aj rôzne úsmevné príhody. Niekto z nás si odpálil z hlavy svetlicu. Nanešťastie, stál pri opone a tá začala horieť. Inokedy sme zase v rámci benefičnej akcie rádia Rock FM išli na bicykloch po slovenských mestách a koncertovali. Bolo to hektické, ale skvelé obdobie.“
 

Exil na cestách. Retro fotografia, na ktorej sa dnes bavia aj sami členovia skupiny. Foto: archív Exilu

 

Prestali ich hrať
Hoci najúspešnejší bol prvý album, ani ďalším dvom sa nedarilo zle. Koncertovali po celom Slovensku, aj u najbližších zahraničných susedov. Vystupovali väčšinou na diskotékach. Titulný singel z tretieho albumu We can do it! s úspechom vyšiel v Singapure a v Japonsku. No so štvrtým albumom, v roku 1998, nastal zlom a Exil sa postupne vytratil zo scény. „Trúfam si povedať, že nie ľudia nás prestali počúvať, ale slovenské rádiá nás prestali hrať. Po rockovom boome v 80. rokoch
nastúpila éra tanečnej hudby – danceflooru. Bol založený na ľahko zapamätateľnej melódii a hojdavom rytme. Potom ale v rádiách začali pracovať ľudia, ktorí cítili inú hudbu a tlak nadriadených hrať hlavne zahraničné veci. Aj teraz je to tak. Slovenský pop takmer nepúšťajú, len zahraničný. Nechcem tým povedať, že ich výber je zlý, ale nie je to fér. Vtedy nás samovoľne prestali hrať. Dnes to už funguje tak, že kto nezaplatí, toho nezahrajú,“ tvrdí Peter Baraník. „Nie je to len tým, že hudba, ktorú sme hrali, vyšla z módy. My sme sa tiež prispôsobili dobe. Posledný album už nebol dancefloor, ale pop. A mali sme svoj špecifický štýl, ktorý vystihoval našu hudbu. Nejaký moderátor v rádiu ho nazval happy dance.“
Za slávou im však podľa neho smutno nie je. „Brali sme to ako fakt. Všetci máme svoje zamestnania a popri nich hudbu ako záľubu, ktorou si privyrábame. Či na nás príde tridsať alebo tritisíc ľudí, hráme rovnako – pre radosť druhých, ale najmä seba. Stále nás to baví.“ Dnes už štyridsiatnici nevylučujú, že v budúcnosti vydajú CD. Ak nič iné, aspoň retro výberovku s najväčšími hitmi a niekoľkými novými skladbami. „Nápady aj pesničky máme, aj nahrávacie štúdio. Už len uskutočniť to.“
 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda bonus 1200
reklama