Blog Šoková terapia: S ušami (nie) sú žarty

BLOG - Šoková terapia | 14.4.2011, 00.00, Tatiana Čuperková

Myslím si, že každý z nás už zažil situáciu, keď niečo prepočul, nepochopil, nezaregistroval a potom vyzeral ako kvalitný debil. Ako hovorí môj kamarát Patrik: Aj takéto príbehy píše život.

Na strednej škole som musela asi na jednej konkrétnej hodine literatúry chýbať. Inak si neviem vysvetliť, ako je možné, že som bola taká hlúpa. Až počas akademického týždňa som totiž pochopila jednu dôležitú vec. Že skonpalaročku nie je jedno slovo! Božena Slamčíková Timrava sa musela v hrobe obrátiť. Dnes už viem s gramatickou presnosťou, že je to literárne dielo Skon Paľa Ročku.

Podobné faux pas zažila aj moja krstná mama. Pobožná osoba, ktorá v kostole hrdo a nahlas spievala v jednej pesničke slovo krákoríme. Až sa moja babka započúvala raz do jej idylického nábožného trilkovania a vyviedla ju z omylu, že si slovo krákoríme, zamenila za o mnoho pokornejšie „... v prach koríme...“

S kostolom je spojených ešte pár milých prepočutí. Kamarátka, žijúca na severe Slovenska mi raz hovorila, ako neudržala smiech počas omše. Vraj sa jej najskôr zdalo, že zle počuje, ale potom sa podobný slovný preklep objavil ešte raz a už si bola načistom, že sluch má v poriadku. Vedľa nej sediaci rómsky spoluobčan sa pri nej modlil: „... chlieb náš každodenný daj nám zjesť...“ namiesto známeho „... daj nám dnes...“ a pridal ďalšiu perlu: „... Pane, nie som hotel, aby si vošiel pod moju strechu...“ namiesto „... Pane, nie som hoden...“

Mne sa raz stalo, že mi zavolal niekto, koho číslo som nemala v mobile uložené. Ale ten dotyčný o tom zjavne nevedel a spustil na mňa spŕšku informácií a otázok ako na starú známu. Namiesto toho, aby som sa hneď opýtala, kto volá, som to kamuflovala takisto na priateľský rozhovor. Zároveň som sa snažila rýchlo priradiť niekam ten hlas, chytiť sa niečoho konkrétneho. Lenže aj ten dotyčný človek chcel konkrétne odpovede a keď ich nedostával, spýtal sa: „A vieš vôbec s kým hovoríš?“ Jasne, že som nevedela, namiesto toho som to opäť zahrala: „Ale samozrejme, že viem. Haló, haló, máš niečo s mobilom? Strácaš sa mi!“ ...tútútú....

Odvtedy, vždy keď mi niekto volá niekto neznámy, rýchlo sa opýtam na meno. A keď počujem niečo, čomu skutočne nerozumiem (viď skonpalaročku), tiež sa pýtam. Radšej byť za blbca len chvíľu, ako niekoľko rokov.