Na Vianočný turnaj v karate prišiel do Trnavy aj legendárny Ogawa

Od súťažného karate Mikuša odhovorili kamaráti
Tibor Mikuš je v ostatných rokoch známy najmä z politického života. Dlhé roky svojho života však spojil s aktívnym športom. V karate je držiteľom siedmeho danu, v roku 1980 získal bronzovú medailu na majstrovstvách Európy v Barcelone.

Výrazné úspechy žal aj na domácej scéne. V talóne má mnoho majstrovských titulov (10x M-SSR, 4x M-ČSSR). Založil klub Slovšport Trnava, dodnes je jeho čestným prezidentom a jeho podpis nájdete aj pod vznikom Vianočného turnaja v karate.

Verili ste pri zakladaní turnaja, že bude mať viac ako tridsať opakovaní?
- Teší ma, že vznikla pekná tradícia. Turnaj som zakladal spolu s kamarátmi. Naším pôvodným úmyslom bolo stretávanie sa priateľov v závere kalendárneho roka. Mám veľkú radosť, že táto myšlienka je stále úspešná. Navyše, turnaj sa podarilo spojiť s majstrovstvami Slovenska mládeže. Do Trnavy prišlo mnoho talentovaných karatistov a to ma teší.

Podujatie poctil svojou účasťou aj spoluzakladateľ karate na Slovensku Takeji Ogawa. Aký máte k nemu vzťah?
- Taký, ako má žiak k svojmu učiteľovi, o ktorom je presvedčený, že ho niečo naučil, viedol ho a zostal mu vzorom. Takeji Ogawa oslávil nedávno sedemdesiatku. Teší ma, že prijal naše pozvanie. Sám tvrdí, že Slovensko sa stalo jeho druhým domovom, hoci pochádza z Japonska a žije vyše štyridsať rokov v Rakúsku. Som rád, že mu môžeme osobne zablahoželať k významného životnému jubileu.

Učil aj vás. Spomeniete si na konkrétnu radu, ktorú vám dával?
- Sensei Ogawa veľa nehovoril, o to viac však ukazoval a vysvetľoval pohybom. Naučili sme sa mnoho techník. Človek, ktorý s ním trénoval, vedel ako sa chovať v boji. Bol pri mojom bronzovom úspechu, ktorý sme spoločne dosiahli pred 32 rokmi na majstrovstvách Európy v Barcelone. Rád na to spomínam.

Takeji Ogawa ukázal svoje umenie aj priamo na tatami. Trúfli by ste si na podobný počin ešte aj vy?
- Samozrejme, prečo nie? Naďalej doma pravidelne cvičím. Možno sa na to dám o rok. Plánoval som čosi podobné so starými kamarátmi, že by sme ukázali tisíc rokov slovenského karate. Tým myslím, že som mal v pláne postaviť aspoň dvadsať päťdesiatročných karatistov. Nateraz to nevyšloo, ale verím, že týchto pánov v rokoch ešte dáme dohromady dáme, pôjdu príkladom pre mladých a inšpirujú ich k tomu, aby pri karate vydržali. Tento šport je totiž cestou na celý život.

Spomeniete si na svoj posledný súťažný zápas?
- Áno. Bolo to v roku 1984, mal som 32 rokov. Išlo o zápas slovenskej lige a zvíťazil som. Na poslednú súťaž som chcel ale nastúpiť v tejto mestskej športovej hale. Prišli však za mnou dvaja kamaráti Peter Krištofík s Jankom Hluchým. Prehovorili mi do duše a povedali, aby som chodil na tieto akcie už len ako rozhodca či športový funkcionár. Vraj, či už nemám toho dosť, nech vyhrávajú iní... Tak som si ich vypočul, vyzliekol kimono a viac som nesúťažil.

Aj ste sa s nimi po tomto odporúčaní ešte bavili?
- Samozrejme. Obaja sú moji osobní priatelia a to už zhruba 40 rokov. Neurazil som sa vtedy, práve naopak. Pochopil som, že nastal čas venovať sa mladým a inštruktorskej činnosti. Neprišiel som teda na to sám, musel mi niekto poradiť. Ale zobral som si ich slová k srdcu.

Čo by ste odkázali mladým karatistom, ktorí sa zišli na podujatí?
- Karate učí vytrvalosti, rozhodnosti, ako aj tomu ako prekonať bolesť a strach. Karate vedie k úcte k učiteľovi, staršiemu i súperovi. Je to univerzálne bojové umenie, ktoré človeka vychováva. Mladí sa môžu naučiť schopnosti prekonať bolesť, nechuť, strach, byť úctivý k súperovi, učiteľovi a starším. Mladý človek do života tieto vlastnosti potrebuje.