GLOSA: Trnavskému Spartaku by pomohlo čarovné abrakadabra

ŠPORT - Futbal - Spartak | 30.12.2012, 10.43, prispievatelia

Vynovená leopoldovská železničná stanica praská vo švíkoch. V ovzduší cítiť napätú atmosféru, ktorá sa vystupňuje, keď zo staničného rozhlasu doznie známe Il Silenzio a ozve sa hlásenie o odchode vlaku.

Ilustračné foto: archív ultrasspartak.sk

reklama

„Prosím pozor! Upozorňujeme cestujúcich, že na prvom nástupišti koľaji číslo jeden je pristavený mimoriadny osobný vlak do Trnavy pre futbalových fanúšikov Spartaka. Vlak o chvíľu odchádza.“

Nemálo ľudí si povie, že ide o nejakú zabudnutú verneovku z oblasti sci-fi. Futbalovým pamätníkom to však až vizionársky neznie. Nie je to totiž až tak dávno, keď táto vízia bola realitou a z leopoldovskej stanice skutočne chodil mimoriadny vlak pre priaznivcov Spartaka.

Trnavská hymna Il Silenzio znela v ušiach fanúšikov dobrého futbalu aj v okolitých obciach ako sú Madunice, Červeník, Šulekovo a z mesta Hlohovec.

reklama

Stretávali sa na stanici, aby spoločne drukovali bílim andelom pod vedením futbalového mága Toni-báčiho Malatinského, po ktorom neskôr pomenovali štadión.

Pre nás fraštačanov to bolo o to emotívnejšie, že za Spartak hral aj náš rodák Ladislav Kuna a neskôr aj ďalší budúci dlhoročný reprezentant od susedov zo Šulekova Miroslav Karhan.

Futbalová eufória, ktorá vtedy vládla v celom trnavskom regióne, sa dá len ťažko opísať. To treba prežiť. Som hrdý, že som mohol byť jej účastníkom. Ako je známe, v Trnave je trinásť kostolov a tým štrnástym bol futbalový svätostánok Spartaka.

Nechcem sa rúhať, ale futbaloví svätí v ostatných časoch akosi modlitby spartakovských fanúšikov neberú veľmi na zreteľ. Il Silenzio znie v súčasnosti smutno, až doloroso.

Odo dňa, keď Leopoldov a Trnavu spojila železničná trať, uplynulo už viac ako 255 rokov. Keď sa vrátime do roku 1744, v Trnave boli upálené za bosoráctvo posledné dve bosorky pochádzajúce z Ružindola.

Tieto spoločenské „šou“ sa vraj vtedy tešili veľkému diváckemu záujmu, čosi ako v týchto časoch Superstar. Našťastie, s bosorkami sme už nadobro skoncovali a dvadsiate storočie ovládla nová ľudová zábava zvaná futbal.
 

A tak učebnice pre čarodejnice, grimoáre, vystriedali knihy ako Zlatý vek trnavského futbalu a Stovkár Karhan, o futbalistovi, ktorý po dvanástich rokoch znova obliekol červeno-čierny dres.

Myslím si, že by predsa len nebolo od veci, keby sa niekde objavil nejaký čarodejný prútik, ktorý by s tým povestným zaklínadlom abrakadabra, opäť oživil nedávno minulé pamätné časy bílich andelov.

MILAN PETROVIČ, Hlohovec