Kniha EURO 2012: Novinár z Trnavy zažil v Poľsku krušné chvíle

ŠPORT - Futbal | 6.1.2013, 10.44, Ján Král

Ďalší knižný počin trnavského autora. Na pulty predajní sa dostala kniha o európskom futbalovom šampionáte v Poľsku a Ukrajine EUR0 2012. Zostavil ju známy športový novinár žijúci v slovenskom Ríme Mojmír Staško.

Mojmír Staško počas ME 2012 na štadióne v Gdaňsku. Foto: archív ms

reklama

Publikácia prináša okrem bohatého prierezu kvalifikáciou a faktografie aj výraznú štatistickú a hlavne zážitkovú časť. Staško majstrovstvá Európy osobne absolvoval.

Na 128 stranách opisuje okrem iného i dianie mimo štadiónov, nielen futbalový život jednotlivých reprezentácii, ale napríklad aj počínanie fanúšikov v poľských a ukrajinských uliciach.

Čo bol pre vás najsilnejší moment z pobytu v Poľsku?
- Bolo ich viac. Patrili k nim aj negatívne zážitky, keď som sa bál, že ma partia agresívnych fanúšikov Cracovie Krakov vyhodí z idúceho vlaku. Prevažovali však pozitívne. Dokážem komunikovať po poľsky aj rusky, takže som nemal problém.

reklama

Každopádne, môžem povedať, že išlo doposiaľ o moju najťažšiu novinársku skúsenosť. Dvadsať dní som fungoval sám, presúval som sa vo dne, v noci s batožinou na vlastnú päsť a všetko som si musel vyhľadať sám.

Ľudia majú neraz o žurnalistoch predstavu, ako o ťažkých machroch, ktorí si rozložia notebook na zápase, napíšu článoček a po futbale idú spokojne na vínko do baru za kamarátmi... Čo vy na to?
- Ísť na zápas, to už je len odmena. Gro si ale odrobíte mimo duelov. Pochopiteľne, rozdiel je, či na šampionáte hrá naša reprezentácia alebo nie. Keď nie, vtedy je to pre novinára, paradoxne, lepšie, pretože si môže stanoviť voľnejší program. Tak to bolo teraz. V Športe mi na šampionát dali úplne voľnú ruku, teda až na časové a finančné limity.
 

O šampionáte v Poľsku a na Ukrajine sa hovorilo ako o veľmi rizikovom. Bolo to až také drsné?
- Tvrdím, že skupina, ktorú najviac postihujú šampionáty modernej éry, sú novinári. Reprezentácie majú vlastný luxus, o hráčov je ideálne postarané. Fanúšikovia sa rozložia v okruhu sto kilometrov okolo dejiska a iba na hracie dni sa presúvajú do mesta. Inak fungujú vlastným životom. Domáci priaznivci sú vo svojich mestách, organizátori riešia vlastné aktivity.

Pre novinárov boli skvelé majstrovstvá v Nemecku, kde majú vynikajúcu infraštruktúru a cestovanie si tam užijete. Ešte vám, navyše, na vlakovú prepravu zdarma postačovala novinárska akreditácia. Keď sa človek chcel vyspať vo vlaku, nemusel sa ničoho obávať – ani okradnutia, ani nepohodlia.

Rovnako to bolo na Euro 2008 v Rakúsku a Švajčiarsku. Majstrovstvá sveta v Juhoafrickej republike sa však hrali v mestách, kde sme prekonávali obrovské vzdialenosti. To isté sme zažívali aj v rámci Poľska a Ukrajiny. Taliani v jednom zo svojich periodík po žrebe napísali, že z Gdanska do Donecka je taká vzdialenosť ako z Varšavy do Neapola. Na trati Vroclav – Gdansk som v neklimatizovanom a rozhorúčenom vlaku strávil jedenásť hodín a vyšiel som z neho ako mátoha.

A inak to nebude ani počas šampionátov v Brazílii a následne v Rusku. Až na Katar, kde budú MS takpovediac na jednej ulici, je to pre novinára zabijak.

Obálka novej staškovej publikácie.
 

Taký šampionát na vlastnú päsť, to chce asi dlhú prípravu.
- Najviac času mi zabralo riešenie logistiky. Zaoberal som sa plánovaním ciest, ubytovania a zladenia s programom tímov a zápasov asi štyri mesiace. Napokon som si povystrihoval papieriky s alternatívami, k tomu zoznam zápasov a tak som si to celé ušil.

Musel som poznať presný program všetkých mančaftov, keďže som chcel zažiť čo najviac z vnútra všetkých národných tímov. Podarilo sa mi to však dobre, lebo som sa dostal do táborov Španielska, Portugalska, Nemecka, Írska, Česka, Holandska, Anglicka, Talianska, Ruska a Poľska, teda desiatich zo šestnástich reprezentácií.

Máte zrátané, koľko kilometrov ste prešli?
- Áno. Vyšlo by to z Trnavy do Kábulu. To všetko som absolvoval vlakom, prípadne občas s poľskými novinármi autom. Letel som len raz – z Gdaňska do Krakova.

Spoznali ste život aj zo zákulisia šampionátu. Ktorý tím vás najviac očaril?
- Výborne som sa cítil medzi Írmi. Ubytovali sa v Sopote. Mesto pripomína Karlove Vary, ibaže leží na brehu Baltiku. To znamená biely piesok, modré more, studená voda a do toho krásna architektúra.

Všetky reprezentácie boli prísne strážené. Holanďanom už azda chýbali len protitankové zátarasy. Navyše, keďže sa im nedarilo, odmietali komunikovať ešte viac. Na rozhovor s novinármi napríklad poslali iba hráčov z lavičky. K hviezdam ako Van der Vaart či Robben bolo takmer nemožné sa dostať.

Za to Íri s tým problém nemali. Voľne sa promenádovali, často chodili nakupovať jantár na trhy. Vo vedľajšom hoteli bývali ich manželky. Na ulici nebol problém stretnúť Robbieho Keanea s partnerkou počas prechádzky.

Íri boli v pohode. Komunikovali s okolím bez zábran. Výnimkou nebol ani hviezdny Robbie Keane.

V knihe ste sa podrobne venovali aj Portugalcom. Čím vás oslovili?
- Zaujalo ma, ako sa postupne zbližovali s domácimi a roztápal sa im pancier. Do malej tichej dedinke Opalenica pri Poznani prišli s 25 ochrankármi a ešte si najali ďalších sedemnástich poľských.

Okolo hotela nechali postaviť plot a naň natiahli plachtu, aby ich nikto nevidel a nemohol odkukať ich tréning, hoci dnes už aj tak každý o každom všetko vie. Hotel dostal príkaz naladiť portugalské televízne kanály, priniesli si vlastných kuchárov. Zmenili si územie na malé Portugalsko. Bola to najstráženejšia reprezentácia. Pôsobili veľmi nedôverčivo.

Cristiano Ronaldo bol vtedy po afére, keď odmietol venovať autogram dievčatku v drese Barcelony. Na prvom tréningu naň čakalo množstvo detí. Napokon bol s Pepem jedinými dvoma hráčmi, ktorí rozdávali podpisové karty a autogramy. Ostatní zdúchli do hotela.

Na ďalšom tréningu už ale deckám podpisovalo veci asi sedem hráčov, a keď Portugalci vyradili vo štvrťfinále Česko, Pepe zobral partiu ďalších spoluhráčov a zašli do pizzerie v dedine. Poliakom takmer popadali sánky. Na druhý deň takto do tej istej pizzerie prišiel Nani so svojou partiou. Samozrejme, miestnym štamgastom venovali suveníry i autogramy.

Keď odchádzali zo šampionátu, vytiahli veľkú portugalskú vlajku a napísali na ňu v poľštine Dziekujemy Opalenicy!

Ako fungovali Česi?
- Vroclav, kde mali svoj stan, sa niekedy volala Breslau. Ide o mesto zasiahnuté nemeckou kultúrou, s centrom, aký má trebárs Frankfurt. Svojho času mal na balkóne hotela Monopol, kde český nároďák býval, svoj prejav Hitler. Na rovnakom mieste Česi vystavili svojho maskota – levíča. Pekne sa tam knísal...

Medzi poľskými fanúšikmi a českými hráčmi sa vytvoril veľmi priateľský vzťah. Petr Čech raz vyšiel pred hotel, kde sa rozbehla nespútaná autogramiáda. Stál tam možno 250-metrový rad a on sa ochotne fotil so všetkými záujemcami možno dve hodiny.

Neskôr prišli ďalší, Čech sa vrátil z útrob hotela a absolvoval celú procedúru opäť.

Vaša predošlá kniha bola o majstrovstvách sveta v Juhoafrickej republike 2010. Mal niečo šampionát u našich severných a východných susedov spoločné s africkým dobrodružstvom?
- V Afrike som sa skutočne bál a celý čas som bol napätý. Od prvého dňa po posledný. Pre ilustráciu: Stál som v noci v centre Pretorie ovešaný technikou. Miestny sprievodca ma skontroloval pohľadom a vraví: „Teraz máš na sebe deväť až dvanásť mesiacov živobytia. Kamera – štyri mesiace, fotoaparát - dva mesiace, notebook – ukáž, aký je starý? Nooo, na tri mesiace to bude. Dá sa predpokladať, že niečo máš v peňaženke. A stojíš tu sám...“

Vládne tam obrovská kriminalita. V Johannesburgu je najväčšia na svete, v Durbane druhá najväčšia. V oboch mestách sme fungovali a presúvali sa aj v noci. Navyše, každý štvrtý Juhoafričan má podľa štatistík HIV, takže fakt neviete, či vôbec niekomu podať ruku a ako sa zachovať v prípade úrazu.

Desivo vyznieva v JAR aj bežný život. Človek odchádza z domu cez bránu na automatické otváranie. Na dvojmetrovom plote je natiahnutý ostnatý drôt napustený elektrinou. Dom je napojený na bezpečnostnú službu, ktorá okamžite príde a strieľa...

Človek vyjde autom a nikomu nezastavuje. Keď uvidí niekde pokazené auto, pred ktorým lamentuje černoch, nezastavuje. Nezaujíma sa, či sa mu niečo stalo, alebo je to pasca. V práci si diaľkovým ovládaním otvoria bránu, vojdú do garáže a idú pracovať.

Fungujú v akejsi sebapasci. Nám nezostávalo iné, než sa tomuto štýlu prispôsobiť. V prvých dňoch okradli viacerých novinárov. Pokračovalo to i ďalej, len to už agentúry nevytrubovali do sveta. Predpokladám, že zastavilo tieto správy nejaké ministerstvo alebo možno aj samotná FIFA.

Keď som sa vrátil z Afriky, štyri dni som spal. Koncentrácia zo mňa prudko opadla. Zaspával som v kresle, aj postojačky.

Euro 2012 bolo ťažké, ale šampionát som si užíval. Postretal som sa aj s poľskými, španielskymi, českými či ruskými kolegami, bol čas sadnúť si s nimi na pivo.
 

Ak bude pracovná šanca, vrhnete sa aj na ďalšie šampionáty?
- Uvidíme. V Brazílii to bude niečo podobné ako v Juhoafrickej republike. Opäť to bude v júni, keď vládne na južnej pologuli zima. Po Afrike som behal vo vetrovke. Opäť budú šialené vzdialenosti, veľké nároky na dopravu, vlastnú logistiku a orientáciu.

S postupom slovenskej reprezentácie to vyzerá hocijako... Novinári, ktorí pôjdu zo Slovenska, teda budú odkázaní pravdepodobne na vlastnú päsť.

A samostatnou kapitolou je opäť kriminalita. Nedávno som videl v televízii správu, že nad Sao Paulom zostrelili raketovou hlavicou policajný vrtuľník. Mal som dosť.

A čo tak MS v Rusku?
- To bude obdobné. Opäť cestovanie, kriminalita, ruská nátura. Dokonca ešte aj prelomová myšlienka Platiniho o šampionáte vo viacerých krajinách, dá zabrať hlavne novinárom. Opäť to bude o veľkom cestovaní. Zostáva možnosť lietať, lenže treba si spočítať, že ceny leteniek v čase šampionátov závratne vzrastú.

Nepovažujem Platiniho úmysel za dobrý krok. V Poľsku žilo šampionátom široké okolie miest, kde sa konali stretnutia šampionátu. Futbal opantal aj okolité obce.

Podľa úvah sa má hrať v trinástich krajinách. Ak z ME spravíme niečo ako je Liga majstrov, stratí sa čaro súvisiace so zápasmi. Vezmite si, že v stredu bude v Lyone zápas, v meste to začne žiť v utorok, skončí vo štvrtok a karavána sa presunie ďalej. Koniec.

Počas svojej práce sa dostal do kontaktu s mnohými zahraničnými hviezdami. Na podujatí Golden foot spovedal aj Ryana Giggsa. Foto. archív ms

Plánujete ďalšie knižné počiny?
- Plánov mám veľa. Na ich zrealizovanie by však človek potreboval tri sekretárky. Určite ale chcem zmapovať futbalový život Ferdinanda Daučíka. Ide o historicky najúspešnejšieho trénera. Viedol Barcelonu, Athletic Bilbao či Betis Sevilla. Najväčší debakel v histórii El Clásica dostal Real od Barcelony, keď ju viedol Daučík.

Vičan, Malatinský, Vengloš či Weiss dosiahli veľa, nik z nich ale nemá na konte toľko významných trofejí ako Daučík. K tomu si pripočítajte silný ľudský príbeh - bol donútený k emigrácii. Jeho švagrom bol Ladislav Kubala, muž, ktorého netreba predstavovať, číslo jeden v histórii FC Barcelona.

Nápadov je dosť, ale času málo. Mal som možnosť odísť z denníka Šport do iného novinárskeho projektu, ktorý by bol časovo omnoho menej náročný a za zaujímavé peniaze. Mal by som popri ňom čas aj písať knihy. Chcem ale ešte zostať pri vrcholovom futbale. Publikáciu EURO 2012 som písal po večeroch a po nociach. Inak by to nešlo.